zpět česká armáda

English

Česká armáda

NAVIGACE
HOME PAGE
Diskuse
Naše inzerce

Aukce.Military.cz


MOHLO SA ČESKO-SLOVENSKO ROKU 1938 BRÁNIŤ?

připravil Martin Šaro

Mnoho profesionálnych aj amatérskych historikov si už položilo otázku:
„Mohlo Česko-slovensko v roku 1938 brániť?“
„Ako by dopadol vojenský konflikt medzi Nemeckom a Česko-slovenskom, keby k nemu došlo?“

Dnes sa už môžeme len hypoteticky zamyslieť nad šancami Česko-Slovenska a jeho armády v prípadnom vojnovom konflikte s nacistickým Nemeckom. Autori, ktorí sa venovali tejto problematike, vo svojich dielach porovnávali počty mobilizovaných armád a kvalitu výzbroje. Vo svojich úvahách však zabudli, či už vedome, alebo nevedome na ďalšie faktory, ktoré vyplynuli z následných udalostí v stredoeurópskom priestore. Tento článok sa pokúsi objasniť niektoré ďalšie súvislosti a načrtnúť nové závery.

VSTUPNÁ MEDZINÁRODNÁ SITUÁCIA

V januári 1933 sa z poverenia ríšskeho prezidenta Hindenburga stal Adolf Hitler nemeckým ríšskym kancelárom. Po rokoch pouličných a politických bojov sa nacistom otvorila cesta k moci. V priebehu nasledujúcich dvoch rokov nacisti plne ovládli všetky oblasti nemeckej spoločnosti, čo bolo sprevádzané politickou a násilnou likvidáciou oponentov. Po smrti prezidenta Hindenburga spojil Hitler funkcie kancelára a prezidenta a vyhlásil sa za najvyššieho veliteľa branej moci. Podriadil si armádu, odmietol obmedzenia vyplývajúce z Versaillskej mierovej zmluvy a začal zbrojiť. Čoskoro sa obrátil do zahraničia. Riskujúc, nechal najskôr svojich vojakov napochodovať do demilitarizovaného Porýnia. Víťazné veľmoci prvej svetovej vojny nezasiahli, a tak predovšetkým Francúzsko prišli o jedinečnú šancu zastaviť vojnového šialenca z Nemecka.

V marci 1938 podnikol Hitler ďalší riskantný krok. Jeho budovaná armáda obsadila Rakúsko. Táto akcia bola síce úspešná avšak odhalila veľké problémy, ktorým musel v tomto období Wehrmacht čeliť.

Nedočkavý Hitler sa hnal dopredu. V priebehu roku 1938 predstavil svoj Fall Grün - útok na Česko-Slovensko.

KRÍZA JESENE 1938

Česko-Slovensko si v priebehu 30.rokoch ako reakciu na medzinárodnú situáciu, pri ktorej sa začali aktivizovať revizionistické sily, zabezpečilo svoju obranu systémom zmlúv. Predovšetkým to bola zmluva o spolupráci a pomoci medzi Francúzskom a Česko-Slovenskom. Táto zmluva mala eliminovať nebezpečenstvo zo strany Nemecka. Snahy o revíziu Trianonu zo strany Maďarska sa Česko-slovensko snažilo eliminovať tzv. Malou dohodou, z ktorej najmä Rumunsko ostalo verným spojencom. Potom tu bola zmluva so Sovietskym zväzom, podľa ktorej sa Sovietsky zväz zaviazal pomôcť Československu v prípade, ak mu pomôže aj Francúzsko. Okrem týchto zmlúv bolo Česko-slovensko aj členom Spoločnosti národov - prvej organizácie, čo bol akýsi prvý pokus zabezpečiť kolektívnu bezpečnosť. Ani to však nestačilo.

V apríli 1938 Konrád Henlein v Karlových Varoch na zjazde Sudetonemeckej strany (SdP) predniesol požiadavky, ktoré ohrozovali suverenitu a územnú celistvosť Česko-Slovenska. Bolo to presne v rámci pokynov z Berlína. Následný súbor rokovaní, ústupkov československých predstaviteľov a stupňovania nátlaku a neústupnosti z nemeckej strany, ale aj zasahovania najmä zo strany Veľkej Británie vyvrcholil v jeseni 1938.

12. septembra na zjazde NSDAP v Norimbergu Hitler nevyberavo zaútočil voči Česko-Slovensku a prezidentovi Benešovi. Tento prejav podnietil sudetských Nemcov ku vyvolaniu ozbrojených nepokojov, ktoré boli potlačené ozbrojeným zložkami štátu. V niektorých okresoch bolo vyhlásené stanné právo, pričom predstavitelia SdP utiekli do Nemecka. Udalosti nabrali rýchli spád. Česko-Slovensko čiastočne mobilizovalo.

15. septembra sa britský ministerský predseda Chamberlain stretol s Hitlerom. Na stretnutí Hitler vzniesol proti Česko-slovensku územné požiadavky. Tento nemecký nátlak bol sprevádzaný vyvolaní ďalších ozbrojených šarvátok v pohraničí, pri ktorých boli vraždení obyvatelia českej národnosti.

19. septembra vlády Francúzska a Veľkej Británie prostredníctvom svojich veľvyslancov predniesla prezidentovi a vláde Česko-slovenska požiadavku na odstúpenie pohraničného územia, na ktorom sa nachádzalo viac ako 50% obyvateľstva nemeckej národnosti. Predstavitelia Česko-Slovenska spojenecké požiadavky odmietli. Nasledovalo ultimátum Francúzska a Veľkej Británie, ktoré už vláda Milana Hodžu prijala.

V súvislosti s prijatím požiadaviek spojencov vypukli v Česko-slovensku 22. septembra mohutné protesty, ktorých výsledkom bola demisia Hodžovej vlády. Prezident vymenoval novú vládu na ktorej čelo postavil bývalého legionára generála Syrového. Túto zmenu sprevádzalo aj vyhlásenie všeobecnej mobilizácie. V rekordnom čase dokázalo Česko-Slovensko zmobilizovať približne 1 120 000 mužov.

Táto skutočnosť vyvolala ďalšie horlivé rokovania. Britský ministerský predseda požiadal o sprostredkovanie talianskeho diktátora Mussoliniho. Na jeho výzvu Hitler privolil ku schôdzke štyroch krajín v Mnichove, bez účasti zástupcov Česko-Slovenska. Tí si pred dverami rokovacej miestnosti počkali na výsledky, ktoré im boli predložené ako fakt. Česko-Slovenska vláda výsledky rokovania, ku ktorému dospeli veľmoci prijala 30. septembra 1938. To bol koniec.

MOHLO SA ČESKO-SLOVENSKO BRÁNIŤ?

Pozrime sa na možnosti vojenskej obrany Česko-Slovenska a odhadnime jeho šance na úspešný výsledok. Urobíme tak z dvoch hľadísk, ktoré sprevádzajú každý ozbrojený konflikt. Ide o politické hľadisko a hľadisko vojenské.

a)Politické hľadisko
Pri sledovaní udalostí, ktoré sa odohrali na jeseň roku 1938 a chovania jednotlivých politikov zaráža neotrasiteľná viera československých predstaviteľov v pomoc spojencov. Natíska sa tu otázka, či si ani jeden z čs. politikov realitu a fakt, že Česko-slovensko bolo od začiatku krízy prakticky samé. Bola to politická naivita, alebo chovanie čs. vrcholných politikov bolo ovplyvňované inými, povedzme zákulisnými vplyvmi?

Milan Hodža je na Slovensku prezentovaný ako štátnik európskeho formátu, ktorý svojimi myšlienkami predbehol dobu. Hodža si síce uvedomoval nebezpečenstvo nacizmu ako aj komunizmu. Sám sa vyjadroval, že v prípade napadnutia sa krajina bude brániť. Bola to však jeho vláda, ktorá prijala ultimatívne podmienky vlád Francúzska a Veľkej Británie. Problematický je v tomto smere list, ktorý obdržal francúzsky minister zahraničných vecí Bonnet od francúzskeho veľvyslanca v Česko-Slovensku. Podľa tohto listu si mal Hodža a možno aj prezident Beneš objednať nátlak Francúzska, ktorému mali československí predstavitelia podľahnúť. Bolo by tak vybavené akési politické alibi, ktorým sa mala čs. vláda v očiach verejnosti očistiť. Či je tomu tak, to nech posúdia historici. Jedno však je zrejmé, Hodža nebol človek, ktorého by krajina potrebovala v situácii, v akej sa Česko-Slovensko na jeseň 1938 ocitlo. Máme samozrejme na mysli krajinu, ktorá to s obranou svojej územnej integrity a celistvosti myslí vážne.

Takým človekom nebol ani prezident Beneš. Tento úradnícky byrokrat, ktorý sa zrejme vyznal v zákulisných bojoch, trpel v kritických chvíľach nerozhodnosťou, pričom bol náchylný podľahnúť nátlaku. Svedčí o tom jeho chovanie roku 1938, ale aj o desať rokov neskôr, keď podľahol nátlaku komunistov a prijal demisiu nekomunistických ministrov. Uvrhol tak Česko-Slovensko do 40 rokov komunistickej diktatúry.

Človekom, ktorého by krajina potrebovala na jeseň roku 1938 nebol ani generál Syrový. Tento hrdina od Zborova sa v jednom rozhovore, ktorý vyšiel v októbri 1968 vyjadril:
„Vím, vojáci chtěli bojovat, ale nemohli sme si vzít na svědomí, vést lidi na jatka.“

Ako prišiel na to, žeby to boli „jatka“ sa už dnes už nedozvieme.

Keď to všetko podškrtneme a spočítame, vyjde nám, že v politickej reprezentácii Česko-Slovenska, aspoň v tej nekomunistickej, v roku 1938 absentoval duch rozhodného odporu voči prípadnej agresii. Ak by sme mali porovnať, tak naša politická reprezentácia v porovnaní s britským ministerským predsedom Winstonom Churchillom, ktorý po svojom ustanovení do čela britskej vlády na začiatku vojny sľuboval Britom „Krv, pot a slzy“, pôsobí veľmi šedo a malo.

Ak by sa roku 1938 Česko-Slovensko odhodlalo „skrížiť s Hitlerom meče“ aj bez podpory spojencov a tento rozhodný odpor by bol sprevádzaný politickým tlakom na Francúzsko a Veľkú Britániu s výzvami na splnenie spojeneckých dohôd, mohlo to vyvolať zmenu verejnej mienky v prospech Česko-Slovenska ako aj tlak na predstaviteľov oboch krajín. Úspešná obrana, ktorá by sa bola naťahovala v súčinnosti s tlakom na verejnú mienku „exspojencov“, mohla mať za následok aj výmenu politickej garnitúry v niektorej zo spojeneckých krajín v západnej Európe a zmenu politiky s následnou pomocou Česko-Slovensku. Na jeseň roku 1938 sa s výnimkou Hitlera nikomu do vojny veľmi nechcelo. Bohužiaľ pre Česko-Slovensko a bohužiaľ aj pre Európu. A všetci vieme, ako to napokon dopadlo.

a) Vojenské hľadisko
Československá armáda roku 1938 mala svoju kvalitu. Bol to plnohodnotný vojenský organizmus, ktorý bol navyše veľmi motivovaný a odhodlaný. Fakticky všetci vyšší velitelia a väčšina veliteľov vojskových telies mala za sebou vojnovú prax na vyšších funkciách, ako by mali zastávať. Dôvodom bolo ich pôsobenie v československých légiách, kde zastávali vyššie veliteľské funkcie ako ich rovesníci v iných armádach. Táto legionárska bojová prax zabezpečila akýsi prirodzený výber, t.j. vo veliteľských funkciách sa udržali len tí schopní. Čo sa týka výzbroje, snáď jedinou slabinou čs. armády roku bolo letectvo. Avie B-534 sa nemohli ani len porovnávať s prvými Bf 109. V príprave síce bol jednoplošník, v roku 1938 o ňom ale vo výzbroji ani nechyrovali.

Keď 5. novembra 1937 predniesol Hitler na stretnutí, ktorého sa zúčastnil minister obrany a velitelia troch zložiek Wehrmachtu svoje vyhlásenie o získaní tzv. Lebensraumu, vyvolal ostré námietky zo strany ministra obrany Blomberga a Fritscha o nepripravenosti armády na vojenské operácie. Neskôr síce Blomberg prebehol na stranu Hitlera. Fritschovi a ani ďalším generálom sa však nepodarilo Hitlera od jeho úmyslu odradiť.

Odmietnutím Versailleskej zmluvy nastalo v Nemecku horúčkovité zbrojenie. Pri nevôli mladých ľudí bola opätovne zavedená povinná vojenská služba, ale pri nedostatku dostatočného množstva výcvikových pomôcok vojenskí inštruktori len s námahou chrlili vycvičených vojakov. Od roku 1935 pomaly stúpala aj výroba zbraní. Predovšetkým letectvo bolo na vysokom stupni vývoja, čo sa potvrdilo v občianskej vojne v Španielsku, kde légia kodor fakticky nemala protivníka. Obrnené sily boli ešte len v štádiu budovania, ikeď idea samostatných tankových divízií už zapustila korene. Operačné nasadenie obrnenej techniky pri zabratí Rakúska odhalilo mnoho chýb a porúch, ktorými trpela. Napriek tomu, že sa tieto chyby postupne dolaďovali, na jeseň 1938 nemecká branná moc ešte nebola ani zďaleka pripravená na vojnu nakoľko ju trápil nedostatok modernej techniky, ako aj vycvičených vojakov. Niektorí historici predpokladajú, že Nemecko by v tom čase vydržalo bojovať maximálne šesť-sedem týždňov. Problémom bol aj dostatočný počet skúsených dôstojníkov. Zrejme si to uvedomovali aj nemeckí generáli. Mnohým ich prísaha a česť nedovoľovala sa vzoprieť bláznivým plánom Hitlera. Je na škodu, že to v Česko-Slovensku nevedeli.

Ak by sme chceli odhadnúť, ako by sa vyvíjal konflikt medzi Nemeckom a Česko-Slovenskom, musíme nazrieť na Slovensko. Tam sa po počas rozpadu Česko-Slovenska na jar roku 1939 a neskôr počas SNP odohrali udalosti, ktoré vnášajú viac svetla do tejto problematiky.

Využijúc udalosti spojené s rozpadom suseda a vyhlásením samostatného Slovenského štátu Maďarsko v snahe dosiahnuť územné zisky zaútočilo. Československým jednotkám ustupujúcim z Podkarpatskej Rusi však podarilo útočníka zastaviť. Pokoj však dlho netrval. Už 21.marca 1939 napadlo Maďarsko Slovenský štát. Slovenskej armáde, ktorej výzbroj a štruktúra odpovedala výzbroji predmnichovskej armády sa v tzv.Malej vojne podarilo útočníka zastaviť. Slovenská armáda bola v tom čase ešte len v štádiu budovania a trpela najmä nedostatkom dôstojníckych kádrov, nakoľko dôstojnícke miesta v spoločnej armáde boli obsadené väčšinou vojakmi českej národnosti, pričom tí boli po vzniku Slovenského štátu spolu s rodinami odsunutí zo Slovenska na územie protektorátu. Maďarsko síce zabralo istú časť územia na východe Slovenska, celkove to však bolo omnoho menej, ako pôvodne očakávalo. Táto agresia však zomkla Slovákov a podnietila protimaďarské nálady. Na základe týchto faktov sa dá predpokladať, že III.armáda, ktorá mala v predmnichovskej čs. armáde úlohu chrániť územie Slovenska, by prípadný maďarský útok odrazila. S najväčšou pravdepodobnosťou by sa tak stalo aj za pomoci spojenca z Malej dohody Rumunska.

Slovenská armáda sa zaplietla po boku Wehrmachtu do vojny proti Poľsku a najmä proti Sovietskemu zväzu. Svoje úlohy si plnila zodpovedne, ale vojna na východe obrala slovenských vojakov o ilúzie a mnohí si uvedomili do čoho sa. Svoje negatívne skúsenosti si priniesli domov na Slovensko. Mnoho slovenských vojakov a dôstojníkov, ktorí bojovali na východnom fronte sa neskôr zapojilo do povstania.

Ďalším nápomocným faktom pri posúdení úspešnosti obrany československého územia voči nemeckému vpádu bolo Slovenské národné povstanie. Toto ozbrojené vystúpenie Slovákov a príslušníkov ďalších národov proti nacizmu a domácemu ľudáckemu režimu bolo poznačené mnohými negatívami. Boli tu chyby v organizácii, keď si Golianovo Vojenské ústredie nedokázalo podchytiť viac posádok a veliteľov. Bola tu napríklad dvojitá hra ministra obrany Čatloša i nerozhodnosť veliteľa východoslovenskej armády generála Malára. Tieto negatíva mali za následok stratu dvoch východoslovenských divízií, ktoré predstavovali to najlepšie, čo mohla slovenská armáda ponúknuť, i stratu niekoľkých vojenských posádok na západe Slovenska. Bola tu absencia koordinácie spoločného postupu povstaleckého vojska s partizánmi, nakoľko tí si pod vedením sovietskych inštruktorov viedli svoju vlastnú vojnu, často hraničiacu s terorizmom. Bol tu celý rad ďalších negatív vo vedení vojenských operácií zo strany povstalcov, preto je až prekvapujúce, že povstalci vydržali vzdorovať celé dva mesiace. Tu treba povedať, že aj keď voči Slovenskému národnému povstaniu neboli nasadené špičkové nemecké jednotky. Niektoré z tých, ktoré sa do potlačenia povstania zapojili, však patrili ku tomu lepšiemu, čím Wehrmacht v roku 1944 disponoval. A Wehrmacht z roku 1944 bol predsa len o niečom úplne inom ako ten v roku 1938. O slovenskej povstaleckej armáde sa to však povedať nedá. Tá bola zložená najmä z druhosledových a pomocných jednotiek.

ZÁVEROM

Zhrňme to teda. Ak sa voči Wehrmachtu dokázali postaviť na odpor slabo vyzbrojení a všemožnými problémami sužovaní Slováci a dokázali sa brániť celé dva mesiace, je až zahanbujúce, že to neurobil na svoju dobu vyspelý stredoeurópsky štát s modernou a dobre vyzbrojenou armádou a schopným veliteľským zborom, ktorého vojaci sedeli v pásme aj keď nedokončených, ale predsa len pevností. Nech už by bol výsledok tohto stretu akýkoľvek, bolo potrebné sa na obranu postaviť. Šanca na úspech bola veľmi veľká, pričom by sa pravdepodobne Hitlera v jeho expanzii zastaviť podarilo. Neúspešná vojna proti Česko-Slovensku by pravdepodobne dodala viac odvahy niektorým nemeckým generálom, ktorí si už v roku 1938 začali uvedomovať, že v prípade ich ríšskeho kancelára šlo o vojnového šialenca.
foto: VHA Praha

 

 


Pokud najdete v článku chyby, pište autorovi článku. Jeho jméno je uvedeno v záhlaví či na konci stránky.

V případě jiných dotazů, nápadů nebo problémů,  napište mail sem

Copyright © 2017 All Rights Reserved

Bez písemného souhlasu autorů není dovoleno využívat zveřejněné informace ke komerčním účelům.


Naše další stránky: Agile Factory | Experio | Beatles