NAVIGACE

Zbraňový komplet LADA

připravil Vlado „Jetro“ Monček

Koncom päťdesiatych rokov skonštruoval Eugene Stoner zbraň, ktorá používala náboje kalibru 5,56 mm. Jej obchodný názov bol AR-15, no svoju slávu si vydobyla pod názvom M-16. Okrem svojho netradičného vzhľadu a nových materiálov použitých na výrobu zbrane bola „emšestnástka“ prevratná hlavne svojim kalibrom. Pôvodná verzia M-16 používala muníciu typu M193 5,56x45 mm (.223 RemMag), ktorá mala strelu ťažkú len 3,6 g. Napriek tomu bola úsťová energia strely vyššia, ako v prípade náboja vz.43. To bolo dosiahnuté veľmi vysokou rýchlosťou strely ( viac ako 900 m.s-1), ktorá zaručovala aj vysokú priebojnosť. Okrem toho dosahovali nové náboje aj značnú ranivosť, najmä na krátku vzdialenosť. Vzhľadom na svoju vysokú rýchlosť a nestabilnosť pri náraze na cieľ mohli totiž spôsobiť ťažké poranenie spôsobené masívnym trhaním tkaniva (tento efekt je typický pre tzv. mikrokalibrové zbrane). Keďže USA mali a majú silnú pozíciu v NATO, v priebehu niekoľkých rokov bol tento kaliber prijatý za štandard aliancie. Neskôr bol vyvinutý náboj SS 109, ktorý používal strelu ťažkú 4,0 g. V prospech zvedenia nového náboja hovorilo viacero faktov- odľahčenie zbraní, menší spätný ráz, ľahšia munícia a tým pádom možnosť niesť viac nábojov do boja a pod.

Počas vojny vo Vietname, kde sa M-16 používala, sa pravdepodobne dostalo Sovietom do rúk niekoľko kusov novej zbrane. Spolu s informáciami od KGB a vojenskej rozviedky to prispelo k urýchlenému vývoju nového sovietskeho náboja malého kalibru. Ten vyústil do nového náboja 5,45x 39 mm. V krátkej dobe vznikla v ZSSR aj zbraň konštruovaná na tento náboj, a to AK-74, ktorá bola zavedená do výzbroje Červenej armády v roku 1974. Nový náboj sa vyznačoval podobnými charakteristikami, ako americký .223- vysoká rýchlosť a úsťová energia, nízka hmotnosť strely i samotného náboja. Strela sa vzhľadom na svoju hmotnosť len 3,44 g stávala pri zásahu cieľa vysoko nestabilná a spôsobovala rozsiahle poranenia.

Ani Československo nemienilo zaostať za svetovými trendmi a už v roku 1977 vznikla štúdia LADA S, ktorá mala posúdiť „Možnosti zabezpečenia ČSĽA zbraňami kalibru 5,45 mm na unifikovaný náboj“, ktorú spracoval Vojenský Výskumný Ústav v Brne. V roku 1982 bol spracovaný tzv. VTER (Vojensko-technický a Ekonomický Rozbor) a v roku 1984 projekt SRÁZ/A 010, v rámci ktorého bol schválený projekt LADA. Vývoj sa začal v ZVS-VVÚ v Brne. Vedúci projektu bol Ing. Bohuslav Novotný, s ktorým spolupracovali napríklad J.Jakubec, doc.Fišer, Ing.Mališ a iní. Podľa Lubomíra Popelínskeho narazil vývoj zbrane veľmi rýchlo na vážnu prekážku. Sovietsky náboj 5,45 mm totiž nebol konštruktérom v požadovanom čase dodaný. Nakoniec údajne museli byť prvé náboje získane nelegálnou cestou od sovietskej posádky v Olomouci. Podľa Popelínskeho boli nakoniec náboje dodané, no okótované výkresy, rozmery náboja a výrobné tolerancie neboli zo ZSSR zaslané nikdy. Jedinou možnosťou teda bolo premeriavanie každého náboja ručne, pri ktorom sa zistilo, že priemer hlavne AK-74 je len 5,41 mm, čo sa taktiež sovietska strana neunúvala našim konštruktérom oznámiť.

Keď sa podarilo prekonať problémy s nábojom, ktoré pripomínali skôr Hlavu XXII, mohlo sa ďalej pokračovať vo vývoji zbrane. Komplet LADA bol zložený z troch zbraní, a to krátky samopal, útočná puška (samopal) a ľahký guľomet. Tieto však mali byť natoľko modulárne, že mohla byť možná jednoduchá prestavba jednej zbrane na druhú a to v poľných podmienkach bez použitia náradia. Zbrane sa líšili najmä dĺžkou hlavne a typom zásobníka. Krátky samopal mal mať hlaveň dlhú 185 mm, samopal 382mm a guľomet 577mm. Krátka samopal a samopal mali používať skriňové segmentové zásobníky na 30 nábojov a ľahký guľomet na 45 nábojov. Zásobník pre guľomet bol kovový, ostatné plastové. Značné zdržanie vzniklo, keď bola dodatočne vydaná požiadavka na kompatibilnosť zbrane so sovietskym zásobníkom pre AK-74. To si vynútilo prekonštruovanie puzdra zbrane a záchytu zásobníka. Aby toho nebolo málo, zastavil sa vývoj domáceho granátometu LENA a tak bolo rozhodnuté použiť sovietsky štandardný 30 mm granátomet. Je nanajvýš pravdepodobné, že ak by k týmto zdržaniam nedošlo, LADA by sa začala sériovo vyrábať a čs.armáda by bola prezbrojená novými zbraňami. Dnes už vieme, že nič také sa, žiaľ, nestalo. Po strastiplnom, no úspešnom vývoji sa konali v roku 1987 podnikové skúšky samopalu aj guľometu a o niečo neskôr aj krátkeho samopalu. Skúšky dodaných zbraní potvrdili zlepšenia oproti prvým prototypom, no neboli splnené požiadavky na hmotnosť a životnosť zbraní. Prekonštruované zbrane boli opätovne dodané na podnikové skúšky v roku 1988. V tom čase sa už podarilo aj prekonštruovať záchyty zásobníka tak, aby bolo možné použiť aj zásobníky AK-74. Skúšky konečne dopadli takmer pozitívne. Takmer, keďže počas testov pri extrémnych teplotách došlo k praskaniu hlavní pri teplote asi -50°C. Zistilo sa, že tento problém spôsobuje kovanie celého vývrtu hlavne spolu s nábojovou komorou a tiež nesprávny materiál. To viedlo k zmene spôsobu výroby zbrane a k prísnejšej kontrole materiálov. Tým sa problémy s praskaním hlavní v arktických teplotách vyriešili. V januári 1990 sa dokončila technická dokumentácia, ktorá bola nutná pre sériovú výrobu zbrane, ktorá však nikdy nezačala.

Poďme ale ku konštrukcii zbrane. Jej automatika používala pre činnosť impulz prachových plynov z hlavne. Tieto sa odvádzali do plynového valca v nadpažbí. Vo valci sa nachádzal piest, ktorý bol spojený s nosičom závorníka, ku ktorému sa závorník pripájal zdola. Záverový mechanizmus je totožný s AK-74, teda uzamykaný otočným pohybom dvoch uzamykacích ozubov. Bicí mechanizmus mal otočný kohútik (oproti Sa vz.58, ktorý mal priamobežný). Spúšť samopalov bola konštruovaná inak ako spúšť ľahkých guľometov. Krátky samopal a samopal mali spúšť, ktorá umožňovala paľbu jednotlivými ranami, trojrannými dávkami a dlhými dávkami. Guľomet strieľal len jednotlivými ranami a dlhými dávkami.

So zavedením novej zbrane sa váhalo aj kvôli politickým zmenám v roku 1989. Vojenský výskumný ústav, vedomý si toho, že zbraň na sovietsky náboj nemá v novej armáde budúcnosť, začal na vlastné náklady vývoj zbrane na kaliber 5,56x45 mm so strelou SS 109. Tento vývoj bol v roku 1990 schválený ministerstvom obrany a prebiehal v Českej zbrojovke Uherský Brod. Vývoj viedol Lubomír Popelínsky a trval do roku 1991. Okrem prekonštruovania nábojovej komory a hlavní zahŕňal aj opätovné maturovanie so zásobníkmi. Tentoraz mali byť použiteľné aj zásobníky americkej M-16. Najsmutnejšie je, že zásobníky M-16 používajú presne rovnaký typ uchytenia (zasunutie kolmo na os zbrane a zachytenie záchytom ), ako bol plánovaný pôvodne už v roku 1987. Samotné zásobníky prešli zmenami taktiež. Pre samopaly sa vyvinul 30 ranový zásobník, ktorý bol vyrobený z priehľadného plastu. To má zabezpečiť strelcovi ľahkú kontrolu počtu zostávajúcich nábojov a umožňuje mu včas sa na výmenu zásobníka pripraviť. Okrem toho bola spúšť umožňujúca paľbu trojrannými dávkami namontovaná aj na guľomet. Ten navyše dostal nový bubnový zásobník s kapacitou až 75 nábojov. Zaujímavé je aj to, že celá výkresová dokumentácia bola vytvorená v AUTOCADe, čo bolo u nás v tej dobe značne zriedkavé. Ešte predtým, v roku 1991 však projekt takmer opäť skončil. ČZ Uherský Brod totiž oznámila, že nemá peniaze na pokračovanie vývojových prác. Našťastie sa peniaze našli a projekt sa úspešne skončil.

O tragické vyvrcholenie sa však postarala vtedajšia čs.armáda, ktorá oznámila, že nemá a tak skoro ani mať nebude prostriedky na nákup nových zbraní. V takomto stave sú veci dodnes, ako na českej strane, tak aj na Slovensku. AČR však ku cti slúži, že podľa plánu má byť prezbrojovaná novými zbraňami od roku 2008. To je samozrejme príležitosť pre Českú zbrojovku Uherský brod, ktorá zbrane LADA momentálne ponúka pod názvom ČZ 2000. V prípade OS SR je situácia horšia, keďže mi nie je známy plán prezbrojenia slovenskej pechoty novými zbraňami jednotlivca. Jediná informácia, ktorá prenikla na verejnosť je prezbrojenie jednotiek zvláštneho určenia zo Žiliny novými zbraňami štandardu NATO a vybavenie systémami elektronického bojiska, PNV atd. Na moje prekvapenie nová zbraň predvedená pri dynamických ukážkach bol nemecký HK 36 s krátkou hlavňou, takže osud zbraní LADA je stále neistý.

Pramene

Lubomír Popelínský: Československé automatické zbrane & jejich tvůrci, Naše vojsko, Praha 1999
Príručka pre poddôstojníkov, Naše vojsko, Praha 1980
Pplk.Ing. Viliam Iždinský, plk.Ing. Miroslav Laštůvka: Příručka pro prúzkumníky, Naše vojsko, Praha,
Predpis Del-21-5: 7,62 mm samopal vz.58, MNO, Praha 1960
ATM č. 8/2005 a 1/2002
Stránky Ministerstva obrany Českej republiky
Ministerstvo obrany Slovenskej republiky
Internet