NAVIGACE

BVP-1

převzato z časopisu Apologia 2/1999 se souhlasem autora M. Vozára

Určite každý, kto sa aspoň trochu zaujíma o bojovú techniku, pozná BVP – bojové vozidlo pechoty. Vo svete je známe pod označením BMP (z ruského Boevaja Mašina Pechoty). Jeho nízka silueta s výrazne klinovitou prednou časťou sa nedá s ničím zameniť. BVP tvorí základ našich motostreleckých jednotiek. Rozlišujeme dve základné verzie BVP-1 a BVP-2. V Rusku sa vyrába ešte pomerne málo známe BVP-3, konštrukcia tohto vozidla je však úplne nová. Dnešná monografia sa bude zaoberať staršou verziou BVP-1.

Okrem Armády SR je pochopiteľne užívateľom aj česká armáda ako aj ostatné krajiny bývalého východného bloku vrátane štátov bývalého ZSSR. Vozidlá BVP zdedila aj armáda SRN po bývalej NDR. V súčasnosti sa vozidlá BVP-1, vyradené z Bundeswehru, repasujú v Českej republike vo VOP Štemberk. Ich novým užívateľom sa stane Švédsko. Vozidlá BVP používa aj Fínsko. Ďalšími užívateľmi BVP aj tradiční odberatelia výzbroje ZSSR – bývalé tzv. spriatelené krajiny, ako napr. Irak, Sýria, Afganistan alebo Líbya. Vo vojne v Juhoslávii sa objavili vozidlá M 80, ktorých konštrukcia bola zrejme ovplyvnená konštrukciou BVP. Majú podobné usporiadanie, ich silueta je však o niečo vyššia ako u BVP. Aj s najnovšími BVP-3 sa podaril urobiť obchod – niekoľko stoviek kusov si objednali Spojené Arabské emiráty.

BVP-1 bolo zavedené do výzbroje ZSSR v roku 1966. Vývoj prebiehal v konštrukčnej kancelárii v Čeljabinskom traktorovom závode od roku 1959 pod označením projekt 765. Pôvodne sa uvažovalo o použití 23 mm kanóna, neskôr sa však rozhodlo o vyzbrojení vozidla 73 mm kanónom 2A28. Nad kanónom sa nachádza odpaľovacie zariadenie pre protitankovú riadenú strelu (PTRS) I. generácie 9M14M „MALJUTKA“, v kóde NATO označovaná A-3 „SAGGER“.

BVP-1 sa licenčne vyrábali aj v Československu, presnejšie na Slovensku. V roku 1967 prišli zo ZSSR podklady, na základe ktorých sa rozbehla výroba v ZTS Martin (motor), ZTS Dubnica (veža s kanónom), Hriňová (bočné prevody a prevodovka). Vozidlo sa kompletovalo v ZTS Detva, kde sa robili pancierové korby a prebiehala kompletácia vozidla a skúšky. Na báze BVP u nás vzniklo množstvo modifikácií, ktoré si priblížime neskôr, ako napr. uvoľňovacie vozidlo, ambulantné vozidlo a pod.

Počas prevádzky vzniklo na vozidle množstvo zmien a úprav. Napr. v roku 1974 sa v Rusku objavilo modernizované BVP-1 M, ktoré už používa PTRS II. generácie 9M111M „FAGOT“, v kóde NATO AT-4 „SPIGOT“. Okrem toho pribudol v r. 1975 štvrtý pozorovací prístroj vodiča – vľavo od príklopu. Ďalšie zmeny sa týkali elektroinštalácie, rôznych tesnení, úchytov a podobne.

V čase, keď vozidlo vznikalo, patrilo medzi svetovú špičku. Nízka silueta, veľká palebná sila, vysoká rýchlosť a manévrovateľnosť, schopnosť plavby a k tomu všetkému možnosť prevozu pechoty – to činilo z BVP obávanú zbraň, ktorej sa venovala značná pozornosť. V západných armádach prakticky nemali vozidlo podobného určenia, preto sa BVP zaradilo do kategórie ľahký tank. Z toho dôvodu boli vozidlá BVP-1 v roku 1990 zahrnuté do Viedenských dohovorov o znížení počtov zbraní a podliehali likvidácii tankov. Zámenou veže BVP za vežu z OT-64 sa likvidácii predišlo. Táto modifikácia dostala názov OT-90 a budeme sa jej venovať neskôr.

Skúsenosti z lokálnych konfliktov na Strednom východe, ale hlavne vo vojne v Afganistane poukázali na nedostatky vozidla. Týkali sa hlavne výzbroje, kde sa kanón 2A28 ukázal ako málo účinný pre jeho malú rýchlosť streľby. Ďalšia nevýhoda spočívala v jeho nedostatočnom námere. To bolo v hornatom teréne Afganistanu, kde boli sovietske jednotky napádané z vyššie položených úkrytov v horách, veľkým handicapom. Nevýhodou bol aj slepý uhol v mieste, kde kanónu bránil v streľbe IČ svetlomet veliteľa vozidla. Uvedený priestor vymedzovala vzdialenosť 0-100 mm vľavo a 180-220 vpravo od IČ svetlometu. Nedostatočne účinné sa ukázali PTRS, ktorých ručné navádzanie bolo obtiažne a znovunabitie si vyžadovalo stabilizovanie kanóna a porušenie hermetickosti otvorením nabíjacieho príklopu. Vystrelená strela ťahala za sebou káblik (dvojlinku) dlhý tri kilometre, ktorý bol  navinutý na cievke. Pri prekonaní uvedenej vzdialenosti sa odtrhol a strela sa stala prakticky neovládateľnou. Absolútne nedostatočná bola protivzdušná obrana vozidla. Preto sa koncom 70. rokov každé vozidlo vybavilo dvoma ručnými jednorázovými PLRS typu 9K32 „Strela“ (SA-7“GRAIL“). Toto riešenie však bolo iba provizórne. Všetky zistené nedostatky viedli konštruktérov k urýchlenému zostrojeniu modernejšieho BVP-2.  

Technický popis

Bojové vozidlo pechoty BVP-1 je pásové obojživelné pancierované vozidlo určené na vedenie priamej aj podpornej streľby a prepravu motostreleckého družstva. Posádku tvoria - veliteľ, vodič, strelec-operátor a 8 členov motostreleckého družstva.

    Korba vozidla je zvarená z oceľových pancierových plechov hrubých od 6 mm (spodok korby) po 20 mm (predná časť). Niektoré časti vozidla, prevažne odnímateľné kryty, sú vyhotovené z hliníkových zliatin z dôvodu čo najnižšej hmotnosti vozidla.

 

 

Podvozok tvorí 6 párov jednoduchých, pojazdných kolies, ktoré sú po obvode vybavené tvrdenou gumou. "Pojazdové" kolá sú odpružené torznými tyčami, pričom prvé a posledné aj hydraulickými tlmičmi. Hnacie kolesá sú vpredu, napínacie vzadu. Čiastočne pod blatníkmi sú ukryté 3 páry nosných kladiek, ktoré sú tiež po obvode  pogumované.

Vozidlo prekonáva vodné prekážky plávaním. Na tento účel má prispôsobené články koľajových pásov tak, aby zabezpečili pohyb vozidla usmerňovaním vody pod blatníkmi. Tak vzniká akýsi vodný tunel, ktorý vyúsťuje hydrodynamickými rebrami na zadnej časti blatníkov. Na prednej časti korby sa nachádza výklopný vlnolam.

Vozidlo má otočnú vežu so 73 mm kanónom 2A28 s hladkým vývrtom hlavne a dostrelom 1300 m. Vezená zásoba  streliva je 40 kusov. Po pravej strane kanóna je lafetovaný spriahnutý 7,62 mm guľomet PKT so zásobou streliva 2000 nábojov. Odpaľovacie zariadenie 9S428 umiestnené nad kanónom je určené na odpaľovanie ručne riadených PTRS 9M14M, resp. 9M111M. Strely sa nabíjajú ručne po otvorení nabíjacieho poklopu pri stabilizovaní kanónu pod nabíjacím uhlom 3,5^o. Vozidlo vezie celkovo 4 kusy striel. V prípade potreby môže prevážané družstvo viesť paľbu z ručných zbraní strieľňami nachádzajúcimi sa po bokoch vozidla.

 

Pohon vozidla zabezpečuje 4-dobý vznetový motor UTD-20 s výkonom 221 kW (300 k) nachádzajúci sa v jeho pravej prednej časti. Zároveň je tu aj prevodový mechanizmus, spojka a bočné prevody. Motorový priestor je oddelený zvukotesnou a ohňuvzdornou priečkou. Výfukové potrubie  je vybavené zariadením na zadymovanie.

Na ľavej strane je stanovište vodiča vozidla. K dispozícii má kombinovaný denno-nočný optický prístroj TVNO-2, alebo TVNE-1Pa a 3 kusy hranolových periskopov TNPO-170. Za ním sa nachádza stanovište veliteľa vozidla, ktorý má k dispozícii otočný príklop s kombinovaným infraďalekohľadom TKN-3B. Na príklope sú ešte dva hranolové periskopy TNPO-170. Veliteľ má k dispozícii rádiostanicu R-123 a vnútorné hovorové zariadenie R-124.

Nasleduje bojový priestor s otočnou vežou, kde má stanovište strelec – operátor. Ten má k dispozícii 4 kusy hranolových periskopov TNPO-170 a kombinovaný periskopický zameriavač 1-PN-22. Lôžko veže tvorí zároveň aj zásobník na 40 kusov munície pre poloautomaticky nabíjaný kanón. Zadnú časť tvorí priestor pre motostrelecké družstvo v počte 6 až 8 plne vyzbrojených osôb. Do vozidla vstupujú širokými 2-dielnymi dverami v zadnej časti vozidla, ktoré zároveň slúžia ako nádrže pohonnych hmot - NM-35. Družstvo môže vozidlo opustiť buď stropnými príklopmi alebo spomínanými dverami. Členovia družstva majú k dispozícii po jednom hranolovom periskope TNPO-170. Vozidlo je vybavené filtroventilačným zariadením a poskytuje posádke ochranu pred zbraňami hromadného ničenia.  

Takticko-technické údaje