| NAVIGACE |
|
|
|
|
připravil Ivan Zajac
Veľkú hrozbu pre slabé sovietske námorníctvo od začiatku studenej vojny predstavovali úderné zväzy lodí NATO, v ktorých centre sa nachádzali lietadlové lode. Nebezpečie sa ešte zväčšilo, keď boli zavedené nové veľké lietadlové lode triedy Forrestal, ktoré mohli na svojich palubách niesť bombardéry vyzbrojené jadrovými bombami a ohrozovať tak aj pobrežné oblasti. Relatívna slabosť sovietskeho hladinového loďstva spôsobovala, že jediným účinným prostriedkom ostávali ponorky. Dieselové ponorky ako projektu 613 (kód NATO – Whiskey) a 633 (Romeo) spolu s prvými jadrovými projektu 627 (November) však boli vystavené protiútokom eskorty lietadlových lodí protivníka často ešte skôr, ako sa dostali do pozície vhodnej na streľbu, pretože dosah ich hlavnej zbrane – torpéd nepresahoval 10-15 km. V tej dobe však boli do výzbroje hladinových lodí zavádzané prvé krídlaté protilodné raketové strely s dosahom rádovo v stovkách kilometrov. Na základe kladných skúseností s týmito raketami bolo rozhodnuté o vývoji protilodnej rakety, ktorá by mohla byť odpaľovaná z paluby ponorky. Konštrukcia bola pridelená kancelárii OKB-52 a hlavný konštruktér nového raketového systému bol V.M. Čelomej.
Ako medzistupeň k plnohodnotnej protilodnej strele bola najprv vyvinutá raketa P-5 (SS-N-3c Shaddock). Bola určená hlavne na likvidáciu pozemných cieľov jadrovou, prípadne konvenčnou bojovou hlavicou. Raketa sa vyznačovala pomerne veľkými rozmermi a hmotnosťou 5200 kg. Jej dosah bol okolo 500 km a výška letu 800m. Bola vybavená inerciálnym navigačným systémom a poháňaná prúdovým motorom na kvapalné pohonné látky, čo si vyžadovalo hladinový štart. Veľkou nevýhodou bola dlhá doba príprav na odpálenie. Po odpálení raketa letela k cieľu po vopred zadanej trajektórii, bez možnosti jej ďalšej korekcie a tým sa značne znižovala presnosť zásahu. Jej skúšky začali v roku 1957 a v roku 1959 bola zaradená do výzbroje modifikovaných ponoriek projektu 613 a to šiestich projektu 644 (Whiskey Twin Cylinder) s dvomi odpaľovacími rampami a šiestich projektu 665 (Whiskey Long Bin) so štyrmi. V roku 1962 bola zavedené verzia P-5D, ktorá sa odlišovala najmä dokonalejším navigačným systémom s korekciami počas letu na zvýšenie presnosti. P-5D tvorila v počte 6 striel jadro výzbroje piatich atómových ponoriek projektu 659 (Echo I).
Na základe tejto rakety bol vyvinutý protilodný raketový systém P-6 (SS-N-3a Shaddock). Aby sa mohli používať rovnaké odpaľovacie zariadenia, ostali zachované vonkajšie rozmery. Hlavnou odlišnosťou bol úplne nový systém navedenia. Raketa bola vybavená vlastnou aktívnou rádiolokačnou stanicou, spolu so systémom na prenos dát s materským plavidlom. Maximálny dostrel rakety bol 500 km, minimálny 70 km, rýchlosť letu bola M1,3. Pri streľbe na menšie vzdialenosti dodával koordináty cieľa radar typu Argument, umiestnený vo veži ponorky. Pri použití na väčšie vzdialenosti bola závislá na dátach od prieskumných lietadiel Tu-16 a Tu-95 a vrtuľníkov Ka-25. Samotná predštartová príprava trvala až 20 min a raketa vyžadovala navádzanie počas ďalších fází letu. Pri streľbe na maximálnu možnú vzdialenosť tak ponorka musela byť na hladine až 40 min. Po odpálení raketa letela vo veľkej výške, kvôli zabezpečeniu bezproblémového predávania dát s ponorkou. Po zachytení cieľa vlastnou navádzacou hlavicou, predala informácie na ponorku, kde operátor vybral objekt určený na likvidáciu. Po obdržaní parametrov cieľa už raketa operovala samostatne a pokračovala k nemu klesavým letom. Na jeho likvidáciu slúžila buď konvenčná hlavica o hmotnosti 930 kg , alebo jadrová spolu so zbytkami nevyhorelého paliva. Skúšky rakety prebehli v rokoch 1962 a 1963 a v roku 1964 bola oficiálne zaradená do výzbroje námorníctva.
Nosičmi sa stali prvé špecializované ponorky pre krídlaté raketové strely projektov 651 a 675. Ponorky projektu 651(Juliett) boli klasické dieselové ponorky, vyzbrojené štyrmi odpaľovacími rampami pre rakety P-5D alebo P-6. Celkom ich bolo postavených 16. Jadrových ponoriek projektu 675 (Echo II) sa postavilo ešte viac a to až 29 kusov. Počet nimi nesených rakiet sa zdvojnásobil na 8, opäť mohli byť použité P-5D a P-6. Obe tieto rakety však po zavedení do výzbroje pomerne rýchlo zastarali. Dlhá doba počas ktorej museli ponorky zotrvať na hladine zvyšovala šancu na úspešný útok protiponorkových síl NATO. Ponorka sa síce mohla núdzovo ponoriť, raketa však pokračovala k cieľu riadená len svojim jednoduchým navádzacím systémom a pravdepodobnosť zásahu spadla prakticky na nulu. Ďalší vývoj ponorkových protilodných striel pokračoval dvomi rozdielnymi cestami. Prvou bola modernizácia P-6 zameraná na zdokonalenie navádzacieho systému a zvýšenie pohotovosti, vznikla tak raketa P-500 Bazalt. Druhou bol vývoj rakety schopnej skrytého odpalu spod hladiny mora a tou sa stala P-70 Ametyst.
| Typ (kód NATO) | P-5 (SS-N-3c Shaddock) | P-6 (SS-N-3a Shaddock) |
| Dĺžka (m) | 11,2 | 10,2 |
| Priemer trupu (m) | 0,9 | 0,9 |
| Rozpätie rozložených krídiel (m) | 2,5 | 2,5 |
| Hmotnosť (kg) | 5200 | 5300 |
| Maximálny dolet (km) | 500 | 500 |
| Rýchlosť letu (M) | 1,2 | 1,3 |
P-5/5D
P-5D/6
Použitá literatúra:
Okrety wojenne, Nowa Technika Wojskowa, Válečné lode 7, ATM
http://fas.org/sitendx.html
http://www.wonderland.org.nz
Copyright © All Rights Reserved