NAVIGACE

Syn "Scuda" - SS-X-26

Ruský armádny denník Krasnaja zvezda uverejnil 26. oktobra 1995 informáciu o tom, že 25.10.1995 sa uskutocnila ďalšia skúšobná streľba novovyvíjanej takticko-operačnej raketovej strely. Skúška predstavovala už streľbu so zameraním na konkrétny cieľ.

Skonštruovaniu a zavedeniu nového, veľmi presného, mobilného, jediného raketového systému pre pozemné vojsko sa prikladá veľký význam. Svedčí o tom aj krátka obrazová reportáž z uskutočnenej  skúšobnej streľby na štátnom centrálnom polygóne ruského ministerstva obrany (Kapustin Jar), ktorú vysielala verejnoprávna televízia ORT v hlavnom spravodajskom programe Vremja. Práce na novej takticko-operačnej rakete sú jednou z priorít programu ďalšieho vývoja presných zbraňových systémov pre ozbrojené sily Ruskej federácie. Ide prakticky už o druhý pokus nahradiť beznádejne morálne aj technologicky zastaraný taktický raketový komplex 9K72 Elbrus, ktorý je vo svete známejší pod kódovým označením NATO SS-1c - SCUD-B. Prvým pokusom vydareným z technologického aj vojenského hľadiska bol taktický raketový komplex 9K714 Oka ( na západe označovaný SS-23 Spider). Tento progresívne riešený komplex, ktorý tvorí riadená raketová strela 9M714, samohybné odpaľovacie zariadenie 9P71, transportno-prebíjacie vozidlo a ostatné zabezpečovacie vozidlá, mal v činnej službe krátky život. Do služby v ozbrojených silách ZSSR ho prijali v roku 1980, krátko nato ho exportovali do ČSSR, BĽR a NDR. Ale už v roku 1987 ho zahrnuli do znenia zmluvy o obmedzení a likvidácii systémov krátkeho a stredného doletu. Na základe tejto zmluvy systém Oka od roku 1988 v ZSSR aj likvidovali. Je to svojím spôsobom škoda, lebo aj keď tento raketový systém svijím doletom evidentne nespadal pod znenie spomínanej zmluvy, podľahol "politickým manévrom".

Druhým pokusom, ktorý má teoreticky väčšiu nádej na prežitie, je nový systém vyvíjaný pod krycím označením Iskander a označovaným predbezným kódovým označením SS-X-26. Prvé dve písmená indexu označujú predurčenie zbraňového systému (Surface-to-Surface = zem-zem), samostatné písmeno označuje štatút systému (eXperimental) a nakoniec číslo označuje celkové poradie medzi systémami, ktoré evidujú v krajine, kde sa kód aplikuje (ide o kódový systém Pentagonu). Tento nový vývojový program má väčšie nádeje na prežitie, než spomínaný komplex 9K714 Oka, aj napriek nemalým problémom Ruskej federácies financovaním svojich ozbrojených síl. Zo všetkých oficiálnych vyhlásení týkajúcich sa tohto nového zbraňového systému priamo i nepriamo vyplýva, že program jeho vývoja a neskôr zavedenia do výzbroje vláda v rámci možností maximálne podporuje. Na báze raketovej strely 9M714, ktorá "padla za obeť" zmluve medzi vládami USA a ZSSR, vznikla po roku 1991 geofizikálna raketa Sféra. Jej hlavná pohonná jednotka je na tuhé pohonné hmoty a mala by byť zdokonalením raketového motora z taktickej raketovej strely 9M714. Sféra je určená na realizáciu mikrogravitačných experimentov za hranicami zemskej atmosféry. Západné spravodajské služby zaregistrovali jej štart z polygónu Kapustin Jar a označili ju dočasným spravodajským kódom KY-19. Renomovaný americký analytik a špecialista na zbraňové systémy bývalej Varšavskej zmluvy Steven J. Zaloga v marci 1996 publikoval v časopise JANE´S INTELLIGENCE REVIEW článok, ktorý nazval Ruská SS-X-26: syn SCUD-a. Uviedol v ňom, že skúšky geofyzikálnej rakety Sféra slúžili o. i. aj na konštrukčné dopracovanie raketového motora na tuhé palivo plánovaného pre novú takticko-operačnú raketu vyvíjanú ako náhradu za zlikvidovaný systém 9k714 Oka. Podľa Zalogovho názoru sa požiadavky na následníka systému s najväčšou pravdepodobnosťou veľmi nelíšili od originálu. (No keď nič iné, tak rozdiel viac ako 20 rokov pri vývoji musí byť badateľný aj pri zadávaní požiadaviek na taký zložitý a náročný zbraňový systém-- poznámka autora.) Jednou z hlavných otázok okolo výkonov novej zbrane v tejto kategórii je jej dolet. V tomto prípade túto hodnotu jednoznačne limituje zmluva o obmedzení a zrušení raketových systémov krátkeho a stredného doletu medzi vládami ZSSR a USA z roku 1987 (maximálne 500 km). V spomínanom Zalogovom článku sa píše, že vývoj novej rakety by mal prebiehať v dvoch paralelných líniach: jednou je raketa s väčším doletom (viac ako 400 km) určená pre ruské ozbrojené sily, druhou raketa s menším doletom ( menej ako 300 km) určná na export. Podľa článku by sa menší dolet exportnej rakety mohol riešiť troma základnými spôsobmi: menej efektívnym palivom motora na TPH, montážou ťažšej hlavice alebo aerodynamickou degradáciou raketovej strely. Najpravdepodobnejší sa zdá byť prvý spôsob, kedže viacerí potenciálni zákazníci by zrejme nemali prakticky skoro žiadne problémi eliminovať ostatné spomínané riešnia. Hoci raketa systému SS-X26 je pravdepodobme priamym následníkom rakiet 9M714 a Sfera vyhovuje najnovším taktickým požiadavkám. To znamená, že aj s relatívne malou bojovou časťou (západníé zdroje ju odhadujú na 415 až 700 kg) bude mať vyššiu účinnosť než systémy, ktoré sú k dispozícii v súčasnosti. Jednou z ciest, ako dosiahnuť túto účinnosť je presnejšie orientovanie sa odpaľovacieho zariadenia, ale aj samej rakety v priestore ( s využitím družicového navigačného systému GLONASS) a použitie a použitie presnejšieho navedenia bojovej časti na cieľ. Západné zdroje uvažujú o použití navedenia na cieľ pomocou palubnej rádiolokačnej stanice v milimetrovom pásme. V spomínanom článku sa udáva hodnota pravdepodobnej odchýlky menej ako 400 m. ( Podľa môjho názoru možno pre súčasnú technologickú úroveň predpokladať najviac ak niekoľko desiatok metrov, ak nie ešte menej--poznámka autora.)   Podľa názoru západných odborníkov sa pri rakete nového systému SS-X-26 vyvíjanej pre bojisko 21 storočia prihliada aj na pravdepodobnosť zmeny k lepšiemu v súčasnom neradostnom stave protiraketovej obrany taktickej úrovne. Nové rakety podľa nich budú mať možnosť letieť po ostrejších trajektóriách pre zníženie možnosti včasného detekovania postavenia odpaľovacieho zariadenia, bojová časťbude manevrujúca- na zníženie pravdepodobnosti likvidácie taktickej protiraketovej obrany protivníka. Aj na prekonávanie protiraketovej obrany obrany protivníka  by mala byť raketa komplexu vybavená klamnými cieľmi a rušiacou aparatúrou v inventári bojovej časti. Predpoklad škály bojových častí zahŕňa o.i. kazetovú bojovú časť s rôznym použitím, termobarickú (aerosolovú) bojovú časť, taktický penetrátor na ničenie úkrytov rôzneho typu, ale aj bojovú časť určenú na boj proti rádiolokátorom protivníka. Hmotnosť rakety sa odhaduje približne na 4600 kg, pri dĺžke asi 7,3 m a priemere asi 0,9-1 m. Autorstvo nového systému sa pripisuje konštrukčnej kancelárii (Konstruktorskoje Bjuro Mašinostrojenija- KBM) sídliacej v meste Kolomna v Moskovskej oblasti. V súčastnosti ju vedie generálny konštruktér Nikolaj Ivanovič Guščin. KBM je autorom predchodcu novovyvíjaného systému (komplexu 9K714 Oka), ale aj množstva zbraňových systémov, ako sú taktický raketový komplet 9k79 Točka ( v kóde NATO SS-21 Scarab), protitankové komplexy Maljutka, Šturm, Ataka, Krizantema, prenosné protilietadlové komplety Strela-2, Strela-3, Igla, Igla-1, systém aktívnej ochrany tanku Aréna a ďalšie. Na rozdiel od praxe zaužívanej v bývalom ZSSR sa sériová výroba v celom rozsahu predpokladá na teritóriu Ruskej federácie. Toto, mimochodom, charakterizuje celý program modernizácie či vývoja všetkých zbraňových systémov a ich výroby v súčasnej Ruskej federácii.