| NAVIGACE |
|
|
|
|
připravil Ivan Zajac
Už v dobe zavedenia nových lietadlových lodí Clemenceau a Foch v rokoch 1961 a 1963 sa francúzske námorníctvo zaoberalo možnými náhradami týchto lodí. V polovici 70-tych rokov sa začali projektové práce na náhradu pod označením PH-75. Mali to byť relatívne malé lode o rozmeroch 208,00x26,40x 6,50, štandardnom výtlaku 16 400 t, maximálnom 18 400 t. Letecký park mal pozostávať hlavne z 15-25 vrtuľníkov a lietadiel s kolmým štartom a pristátím. Na pohon sa počítalo s jadrovým reaktorom a dvomi turbínami, ktoré by stačili na rýchlosť 28 uzlov. Lode boli vybavené kapacitami na ubytovania 1000 až 1500 vojakov v prípade použitia ako výsadkové lode. Neustále rozpočtové škrty a skepsa francúzskeho námorníctva k bojovým možnostiam lietadiel VSTOL spôsobila zastavenie programu v roku 1980. V tom istom roku sa však rozbehol program na nové plnohodnotné lietadlové lode s jadrovým pohonom. Lode mali riešiť problémy zistené pri prevádzke triedy Clemenceau a to hlavne ľahkú konštrukciu, ktorá znemožňovala použitie ťažších lietadiel a nemožnosť ich štartu pri stave mora 5 a viac. Finančné obmedzenia dali vzniknúť lodi o výtlaku 35 000 t, pomenovanej Richelieu a v roku 1987 premenovanej na Charles de Gaulle. Kontrakt na stavbu bol podpísaný s lodenicou DCN Brest v roku 1986. V roku 1992 bol trup prvý krát vytiahnutý z doku na skúšku. V roku 1994, keď bol oficiálne prijatý do výzbroje francúzskeho námorníctva ,bol už trup hotový a pripravený na inštaláciu systémov. V januári roku 1999 loď vyplávala na skúšobnú plavbu. Na jej základe bola predĺžená pristávacia paluba o 4,4 m, ktorá umožní strojom E-2C rýchlejšie pristáť a opustiť palubu. Nové medzinárodné normy, sprísňujúce maximálnu dovolenú úroveň radiácie, si vynútili inštaláciu niekoľkých vrstiev absorbčného materiálu okolo reaktoru. Ďalšie skúšky odhalili vibrácie, spôsobené nevhodným tvarovaním vrtulí. Tento problém, ktorý vyvrcholil až polámaním niekoľkých lopatiek, bude definitívne odstránený v roku 2002 ich výmenou za nové. Plavidlo dosiahne plnej operačnej spôsobilosti pravdepodobne až v roku 2004.
Konštrukcia:
Charles de Gaulle je na vodoryske dlhý 238 m, široký 31,5 m a má ponor 8,5m. Rozmery letovej paluby sú však 261,5m a 64,36 m. Je umiestnená vo výške 17,2 m od hladiny. Uhlová paluba ma dĺžku 195 m a je odchýlená od osi trupu pod uhlom 8°30’. Celková plocha letovej paluby je väčšia ako 12 000m2, pri plnom výtlaku 39 680 t. U amerických lodí je cez 18 000m2, tie ale majú výtlak presahujúci 100 000 t. Aby dosiahli potrebnú stabilitu, použili konštruktéri dva unikátne systémy. SATRAP zložený zo 4-och plutiev o ploche 12 m2 na elimináciu bočných prechylov a 2-och kormidiel o ploche 19 m2, ktoré zároveň potláčajú náhle výchylky zo smeru plavby. Pri stave mora 5-6 je schopný redukovať prechyly na 0-5°.Druhý je Cogite, využívajúci balast o hmotnosti 264 ton, ktorý sa pohybuje naprieč lodi pod letovou palubou vo špeciálnych vozíkoch. 12 skupín vozíkov po 22 t sa premiestňujú každý vo svojom tuneli dlhom 40m rýchlosťou 0,8 m/s. Sú rozdelené do dvoch skupín po 6, každá so samostatným pohonom a riadiacim systémom. Prvá je približne na úrovni ostrova, druhá medzi výťahmi. Tento systém účinne kompenzuje bočné prechyly až do 8°. Obidva systémy sú riadené a synchronizované počítačovým centrom riadenia DAPS 2000. Ich použitie umožňuje štartovať a pristávať lietadlám o hmotnosti 20 t pri stave mora 5-6 (Clemenceau 12 t pri 3-4). Hangár ma rozmery 138x29x6,1 m. Jeho plocha 4600 m2 pojme 23 lietadiel a 2 vrtuľníky. Každý z dvoch výťahov o nosnosti 36 t môže viesť dva lietadlá. Ďalšie dva muničné výťahy sú pred ostrovom a medzi leteckými výťahmi. Všetky životne dôležité prvky sú opatrené pancierom z kompozitov. Vnútorné rozdelenie trupu umožňuje zachovať plávatelnosť pri zatopení až troch oddielov. Elektronické systémy sú chránené voči elektromagnetickému impulzu, vzniknutom pri výbuchu jadrovej bomby. Pri konštrukcii Charlesa de Gaulla boli prvý krát pri tak veľkej jednotke použité technológie Stealth. Letová paluba, ostrov a stožiar boli v maximálne možnej miere zjednodušené, bez zbytočných výstupkov zvyšujúcich radarové echo. Väčšina hrán zviera uhol 6°. Loď je pokrytá náterom pohlcujúcim radarové vlny a redukujúcim infračervené vyžarovanie. Akustické pole je znížené dôkladným odizolovaním zdrojov hluku, prípadne ich umiestnením na odpružené plošiny. Redukované je aj magnetické pole lode.
Pohon:
Na pohon lode sú slúžia 2 kompaktné jadrové reaktory typu K-15 o výkone 150 MW. Rovnaký typ je použitý aj na najmodernejších raketonosných ponorkách Le Triomphant. Tie zásobujú parou 2 turbíny o celkovom výkone 83 000 ks, 4 turbogenerátory, z ktorých je každý schopný dať výkon 4 MW a dva parné katapulty. V prípade zlyhania reaktorov, dodávky elektrickej energie poskytujú 4 diesely po 1,1 MW a 4 plynové turbíny po 250 kW, zabezpečujúce hlavne bezpečnostné systémy reaktora. Pohonný systém je schopný umožniť lodi rýchlosť 27 uzlov. Použitie reaktorov umožnilo okrem zvýšenia autonómie, ušetriť vnútorný priestor pre palivo a výzbroj pre lietadlá. Absencia komína a horúcich spalín znížila infračervenú stopu lodi a zjednodušila pristávanie lietadiel.
Výbava pre letecké operácie:
Na vzlet lietadiel sú použité dva americké parné katapulty C13-3 o dĺžke 75 m. Predstavujú skrátenú verziu 90 metrového typu C13 použitého na amerických lodiach. Jeden je umiestnený v prednej časti letovej paluby, druhý na uhlovej palube. Katapult je schopný vyslať do vzduchu lietadlo o hmotnosti až 25 t z počiatočnou rýchlosťou 260 km/h a preťažením 4 g. Na uhlovej palube sú umiestnené 3 brzdiace laná systému Mk.7 Mod.3 ,projektované na zastavenie lietadla o hmotnosti 23 t, pristávajúceho rýchlosťou 240 km/h v polovici paluby. Ako záloha slúži jedna bezpečnostná bariéra. Pri pristávaní je pilot dovedený na vzdialenosť 4 km pomocou povelov na základe údajov z rádiolokátora DRBV-15C. Od vzdialenosti 4 km od lodi zachytáva systém DALAS, zložený z laserového diaľkomeru, IČ a TV kamery pristávajúci stroj a na základe jeho polohy vypočítava optimálne trasy na dosadnutie. Tie sa potom pilotovi premietajú na HUD. Na palube sa nachádza rádiomaják SRN-6 TACAN. Prípravu a prevádzanie letových operácií zabezpečuje systém SLPRM. Druhý systém GESVOL je určený pre plánovanie letov. Organizácia letovej paluby neumožňuje súčasný štart a pristátie lietadiel ako na amerických nosičoch. Jednou z príčin je okrem menších rozmerov lode, aj stála prítomnosť časti leteckého parku z dôvodu malej kapacity hangáru na palube. Letku o 20 lietadlách je možno vyslať do vzduchu za menej ako 12 minút. Umiestnenie výťahov za ostrovom nezasahuje do štartových pásov a tak manipulácie s lietadlami nespomaľujú letecké operácie.
Letecký park:
Hlavný úderný stroj je univerzálny Rafale
M firmy Dassault Aviation. Z dôvodu rozpočtových škrtov a nutnosti
zavedenia modernej stíhačky ako náhradu za staručký F-8 Crusader ,bude zavádzaný do
výzbroje postupne s viacerými modifikáciami palubných systémov a softwaru.
F 1( rok 2000) - základná výbava pre letecký boj, kanón Giat M971, IČ rakety Magic
2, radarové rakety Mica R
F 1,1 (2002) – výzbroj doplnená o IČ rakety Mica IR, použitý systém na prenos
dát Link. 16
F 2 (2004) – rozšírenie možností o boj s pozemnými cieľmi, možnosť letu
s kopírovaním terénu, laserom navádzané bomby BGL a rakety AS-30L, stand-off
bomby AASM a kontajnery APACHE.
F 3 (2007) – prilbový displej Topsight, protilodné rakety Exocet a ich náhrady
ANF, strely s jadrovou hlavicou ASMP , prieskumné kontajnery.
F 4 (2009) – finálny variant so všetkými bojovými možnosťami, postupná úprava
všetkých starších strojov na túto verziu
Útočný Super Etendard bude zabezpečovať hlavne protizemné a prieskumné operácie až do roku 2010 kým nebude k dispozícii finálny Rafale M (F4). Aby vyhovoval potrebám moderného bojiska ,bude priebežne modernizovaný.
Vzdušnú ostrahu lodi zabezpečujú americké stroje E-2 C Hawkey kategórie AWACS. Ich radary AN/APS-145 s dosahom 550 km výrazne rozširujú prieskumné možnosti lode. Jeden Hawkey je schopný sledovať až 2400 cieľov a automaticky navádzať 20 obranných stíhačiek pomocou Link 16.
Protiponorkovú obranu zastávajú vrtulníky AS-565 Panther a v blízkej budúcnosti NH-90.
Elektronika:
V získavaní a spracovávaní informácií ma hlavnú úlohu systém SENIT 8. Jeho osem počítačov spracúva údaje pre 24 terminálov, umiestnených v bojovom informačnom centre. V reálnom čase má možnosť sledovať až 2000 objektov a súčasne komunikovať až s tromi komunikačnými systémami. Potrebné dáta mu dodávajú senzory lode zastúpené rádiolokátormi:
Ďalšie údaje sa získavajú pomocou automatizovaného systému predávania dát LADT terminálmi
Spojenie zabezpečujú rádiostanice pracujúce v pásmach HF, MF, LF,VLF, V/UHF a satelitné komunikačné systémy francúzsky Syracuse II, americký Fleetsatcom a civilný Inmarsat. Prácu všetkých komunikačných systémov riadi systém SYTEX. Pre REB je určený výstražný systém ARBR-21, dve rušičky ARBB-33 a štyri vrhače klamných cieľov Sagaie. Ochranu pred nepriateľskými torpédami zabezpečuje systém SLAT, zložený z ťahanej antény ALTO a rušičky CONTRALTO o dosahu 300-3000 m.
Systém SENIT 8 všetky údaje získané z vlastných senzorov, svojich lietadiel a z iných plavidiel spracúva a priebežne predáva veliteľskému systému pre plánovanie operácií AIDCOMER. Ten ďalej spolupracuje so systémom prípravy a prevádzania vzdušných operácií SLPRM a systémom GESVOL pre plánovanie letov.
Na Charles de Gaulle je po prvý raz na francúzskom plavidle použitý integrovaný navigačný systém SNI. Využíva súčasne vlastný inerciálny navigačný systém a ďalšie systémy ako LORAN, NAVSTAR ai.
Výzbroj:
Na obranu lodi predovšetkým pred nízkoletiacimi protilodnými raketami manévrujúcimi do preťaženia 15 g a letiacich rýchlosťou 2,5 M je určený systém SAAM. Ten pozostáva:
Dva systémy SADRAL ho spolu z ôsmimi automatickými kanónmi Giat 20F2 kalibru 20mm a kadencii 720rán za minútu doplňujú v bezprostrednej obrane. SADRAL pozostáva zo 6 odpaľovacích zariadení pre rakety s infračerveným navedením Matra Mistral (diaľkový dosah 6000 m a výškový 5000 m)a optoelektronických zameriavacích systémov.
Posádka:
Na lodi sú ubytovacie kapacity pre 1950 mužov. Bežne 1150 námorníkov obsluhuje samotnú loď, 550 sú členmi leteckého personálu. V prípade použitia ako výsadkovej lode sa dajú v hangári krátkodobo zriadiť miesta pre ďalších 800 mužov desantu.
| Takticko-technické parametre | Charles de Gaulle |
| Rozmery {dĺžka x šírka x ponor (m)} | 261,5x64,36x8,5 |
| Výtlak (t) | 35 500/39 680 |
| Povrch letovej paluby (m2) | 12 000 |
| Povrch hangáru (m2) | 4 600 |
| Katapulty | 2 x 75m |
| Počet lietadiel | 40 |
| Počet lietadiel v hangáre | 25 |
| Kapacita nádrží pre letecký petrolej (m3) | 3000 |
| Kapacita muničných skladov pre lietadlá (m3) | 4900 |
| Pohon | 2x reaktor K-15, 2x turbína |
| Výkon (ks) | 83 000 |
| Max. rýchlosť (uzly) | 27 |
| Posádka | 1700 |
| Vytrvalosť | 45 dní |
Zdroje: ATM, Nowa Technika Wojskowa, Raport, Okrety Wojenne,
Válečné lode 6
www.naval-technology.com
www.netmarine.net
www.navismagazine.com
Fotky:
www.netmarine.net
www.naval-technology.com
Copyright © All Rights Reserved