| NAVIGACE |
|
|
|
|
připravil Ivan Zajac
Už pri skúškach rakety P-70 boli zistené značné nedostatky, medzi ktoré patril najmä malý dosah a nedokonalá navádzacia hlavica. Tá mala pomerne malú rozlišovaciu schopnosť a tým pádom malú schopnosť identifikácie a klasifikácie cieľov. Navyše bola veľmi citlivá na elektronické rušenie. Dlhý čas príprav na odpálenie znižoval pohotovosť strely. Celkové bojové možnosti zaostávali za staršou raketou P-6 a preto sa v roku 1963 začali práce nad úplne novou raketou P-120 Malachit (v kóde NATO SS-N-9 Siren), ktorá mala riešiť všetky problémy jej predchodcu. Ďalšou požiadavkou bol vývoj verzie určenej pre hladinové lode. Raketa dostala novú citlivejšiu rádiolokačnú samonavádzaciu hlavicu, navyše doplnenú o infračervený senzor. Digitálny palubný počítač nahradil starší analógový a autopilot bol zastúpený inerciálnym navigačným systémom. Predštartovú prípravu sa podarilo skrátiť 1,3 razy v porovnaní s P-70. Nový výkonnejší motor zabezpečil zväčšenie doletu na 120 km pri rýchlosti M0,9. Univerzálny štartovací raketový motor mohol pracovať nad aj pod vodou, na rozdiel od zostavy 10-ch pri Ametyste. Daň za tieto zlepšenia bolo značné zväčšenie rozmerov a hmotnosti.
Samotný priebeh letu bol podobný ako pri P-70. Aj ona pred odpálením dostávala vstupné parametre cieľa od hydrolokačného komplexu ponorky a po odpálení letela vo výške 75 m riadená inerciálnym navigačným systémom. Vo vzdialenosti približne 20 km od cieľa sa aktivoval kombinovaný RL / IČ systém samonavedenia. Na ničenie cieľu slúžila konvenčná bojová hlavica o hmotnosti 500kg, alebo jadrová o ekvivalente 200kT. Skúšky novej rakety sa začali v roku 1968 a v roku 1972 bola zaradená do výzbroje hladinových plavidiel. Šestnásť raketonosných korviet projektu 1234 (Nanuchka I) nieslo na svojich palubách 6 rakiet. Rovnakým počtom bolo vyzbrojených aj nasledovných 22 korviet projektu 1234.1 (Nanuchka III). Osamelá Nanuchka E ich mala až 12. Experimentálny krídlatý raketový čln projektu 1240 (Sarancha) bol vyzbrojený štyrmi raketami. Verzia pre ponorky sa potýkala s vývojovými problémami a preto bola oficiálne zaradená do výzbroje až v roku 1977. Po testoch na jednej prestavanej ponorke projektu 670 boli nimi v počte 8 kusov vybavené ponorky projektu 670M Skat (Charlie II). Dlhý vývoj tejto verzie však spôsobil, že v dobe zavádzania bola v podstate zastaralá. Napriek prakticky dvojnásobnému zväčšeniu doletu oproti P-70 sa jej dosah pohyboval v hranici dosahu hydrolokačných kompletov nových amerických torpédoborcov triedy Spruance a ponorky by boli vystavené útokom vrtuľníkov systému LAMPS ešte pred odpálením svojich rakiet. Navyše eskorty lietadlových lodí boli zaradené nové stíhacie ponorky triedy Los Angeles a protiponorkové hliadkové S-3 Viking. Aj preto bolo postavených len 6 ponoriek projektu 670M. Ďalší vývoj ponorkových protilodných rakiet pokračoval zlúčením hlavných vlastností P-6/500 a P-70/120, čiže dlhého doletu a skrytého odpálenia spod hladiny mora.
| Typ (kód NATO) | P-120 Malachit (SS-N-9 Siren) |
| Dĺžka (m) | 8,84 |
| Priemer trupu (m) | 0,8 |
| Rozpätie rozložených krídiel (m) | 2,5 |
| Hmotnosť (kg) | 3300 |
| Maximálny dolet (km) | 120 |
| Rýchlosť letu (M) | 0,9 |
| Hlavica | 500kg konvenčná/200kT jadrová |
Použitá literatúra:
Okrety wojenne, Nowa Technika Wojskowa, Flota XX stulecia – Sowiecke atomove
okrety podwodne Papa, Charlie, Oscar, Typhoon, Válečné lode 7, ATM
http://fas.org/sitendx.html
Copyright © All Rights Reserved