NAVIGACE

Boj o mešitu Lal Masjid

připravil Tomáš Beňuš

Boj o mešitu Lal Masjid bol jednou z najťažších skúšok, ktoré Pakistan podstúpil v posledných rokoch. Operácie je známa aj pod kódovým označením operácia Východ slnka (“Sunrise“), alebo počiatočným označením operácia Mlčanie (“Silence“). Boj prebiehal v priamo v hlavnom meste Pakistanu Islamabáde v spomínanej mešite a priľahlej madrase (náboženská škola). Mešita bola baštou islamských militantov a bola vedená bratmi Maulanom Abdulom Azizom a Abdulom Rashidom Ghazim. Postupne sa radikalizovali, organizovali násilné protesty, viedli nenávistné kázne, unášali ľudí a stále aktívnejšie vystupovali aj proti samotnej vláde. Škola bola zástancom deobandskej vetvy islamu.

Bolo známe, že vodcovia hnutia používali študentky ako živé štíty, aby zabránili vláde v akciách namierených proti ním. Otvorene hlásali podporu Talibanu aj Al-kájde a presadzovali odboj voči vláde, ktorá sa snažila čím ďalej tým viac presadiť svoju vládu. Pri takejto filozofii bolo otázkou času kedy vodcovia mešity prekročia únosnú mieru. Stalo sa tak, keď vzali útokom budovu Ministerstva životného prostredia a rozpútali prestrelku s vojakmi, ktorý ju chránili. Vtedy ešte určite netušili, že tým dali pakistanskej armáde skvelú príležitosť na obliehanie mešity.

Obliehanie začalo 3. júla 2007 a trvalo až do 11. júla. Spočiatku boli vedené vyjednávania, hlavne kvôli obavám o osudy stoviek študentov. Tie ale zlyhali a pakistanská armáda zobrala mešitu útokom. Útok si vyžiadal stovky obetí... Okrem toho pakistanský útok mal za následok ukončenie krehkého prímeria, ktoré panovalo medzi vládou a militantmi pôsobiacimi pozdĺž afganskej hranice. Boje, ktoré sú niekedy označované ako Tretia waziristanská vojna, si vyžiadali už tisíce obetí a jeho koniec je v nedohľadne.

Červenú mešitu založil v roku 1965 Maulana Qari Abdullah. Meno dostala podľa farby svojich stien a interiéru. Mešita sa stala veľmi prominentnou, o čom svedčia návštevy veliteľom pakistanskej armády či ministrov tamojšej vlády. K zakladateľovi mešity mal blízko aj pakistanský diktátor generál Muhamad Zia-ul-Haq, ktorý mal v obľube jeho kázne o džiháde. Mešita zaznamenala najväčší rozmach v osemdesiatych rokoch počas bojov proti Sovietom, keď si džihád našiel medzi moslimami značnú priazeň. Mešita sa nachádza blízko hlavnej budovy pakistanskej tajnej služby ISI, ktorá sprostredkovala zahraničnú vojenskú pomoc afganským povstalcom a mnohí dôstojníci ISI chodili do mešity na modlitby. Aj po stiahnutí vojsk ZSSR z Afganistanu ostávala orientácia mešity rovnaká a stala sa domovom stoviek mladých študentov a študentiek ktoré bývali v mešite v dvoch susedných seminároch.

Maulana Qari Abdullah bol zabitý priamo v mešite roku 1998. Následne vedenie mešity prevzali jeho dvaja synovia: Maulana Abdul Aziz a Abdul Rashid Ghazi. Bratia sa netajili dobrými kontaktmi na lídrov Al-Káidy, vrátane samotného Usámu bin Ládina. To bolo ale pred útokmi z 11. septembra 2001, teda v časoch, keď džihád bol v Pakistane akceptovanou politikou a mal podporu aj v samotnej vláde.

Po útokoch ale vláda Pakistanu podporila USA v ich vojne proti terorizmu a prisľúbila aj aktívnu pomoc. To sa samozrejme ani trocha nepáčilo vedeniu mešity, ktoré bolo jasne na strane Talibanu. Odmietli síce tvrdenia o napojení na podporovateľov terorizmu, no zaujali jasné stanovisko proti politike USA. Rovnako tvrdý postoj zaujali aj voči prezidentovi Mušaráfovi. Nasledovali dokonca nepokoje, v ktorých sa študenti a ďalší prívrženci dostali do konfliktu s islamabadskou políciou a jednotkami Rangers. Po vyhlásení mušaráfovej podpory USA sa mešita zviditeľnila ako symbol boja proti USA a prezidentovi. Jedna z kázní bola vedená Maulanom Masoodom Azharom, ktorého organizácia Joaish-e-Mohammad sa neskôr usilovala o prezidentov život. Jeho kázeň bola len jedna z mnohých, počas ktorých sa žiadalo zvrhnutie prezidenta. Ďalším konfliktom, do ktorého sa mešita dostala, bolo vyšetrovanie londýnskych útokov zo 7.júla 2007. Polícia chcela vstúpiť do priestorov mešity, no bola zastavená.

Predstavitelia mešity ako aj študenti boli taktiež politicky aktívny. Až do dobytia mešity permanentne vyzývali pakistanské vládne autority na implementáciu islamského práva do pakistanského justičného systému, odvolanie podpory USA a ďalšie činy, ako napr. vyšetrenie prípadov prostitúcie v krajine. Konflikt s vládou sa ešte viac vyhrotil, keď bol zverejnený plán na demolíciu niektorých mešít v meste proti čomu ľudia s Lal Masjíd rozbehli kampaň. Nakoniec sa vláda pustila do likvidácie časti mešity, o ktorej tvrdila, že bola postavená ilegálne. Následne študenti rozbehli otvorenú a neobmedzenú kampaň proti vláde. Najprv zabránili hocikomu priblížiť sa k mešite a následne študenti vtrhli do neďalekej detskej knižnice. Medzi útočníkmi bolo mnoho študentiek, pričom dav bol vyzbrojený automatickými zbraňami.

Skutočné boje začali 3. júla 2007. Vtedy ozbrojenci ukradli vysielačky a zbrane zo strážneho stanovišťa, kde hliadkovali pakistanskí Rangers. Pakistanské bezpečnostné zložky zatiaľ zamestnával sprievod študentiek. Policajti sa snažili dav rozohnať slzným plynom. Študenti odpovedali paľbou na jednotky Rangers, pričom jedného príslušníka jednotky zabili. V nasledujúcej prestrelke zomrelo ďalších 9 ľudí a okolo 150 bolo zranených. Medzi mŕtvymi boli študenti, jeden kameraman, obchodník a náhodný okoloidúci. Bezpečnostné zložky po niekoľkých dramatických minútach oblasť uzavreli a vyhlásili pre mestské nemocnice pohotovosť. Nasledovali mnohé ďalšie potýčky predznamenajúce ťažké chvíle. Okolo 150 študentov vzalo útokom budovu Ministerstva životného prostredia, pričom mimo iné zničili mnoho vozidiel.

Dňa 4. júla bol vyhlásený zákaz vychádzania pre študentov z mestského sektora G-6, kde stála aj mešita. Veliteľa dostali rozkaz zastreliť každého, kto by vyšiel z mešity so zbraňou. Bolo vyhlásených niekoľko varovaní pre študentov, aby nekládli odpor. Vláda sa snažila získať na svoju stranu študentov. Napr. sľúbila každému študentovi, ktorý sa vzdá, v prepočte niečo cez 80 dolárov a bezplatné vzdelanie. Taktiež ženám v mešite bol sľúbený beztrestný odchod domov. Vodcovia v mešite krízu stále naťahovali. Zakaždým, keď mal uplynúť čas, počas ktorého sa mohli vzdať, vyšlo z mešity pár ľudí, a čas poskytnutý ďalším študentom bol neprestajne predlžovaný. Pôvodne bola posledná možnosť daná na 15:30 tamojšieho času, no postupne sa preťahovala na 16:00, 18:00, 19:30, 21:30...

Po štvrtej výzve na opustenie mešity bol chytený Maulana Abdul Aziz. Snažil sa utiecť oblečený v ženskom oblečení burka. Ako sa neskôr ukázalo, niektorí spravodajskí dôstojníci naňho tlačili, aby vydal zmierovacie vyhlásenie v snahe ukončiť obliehanie mešity. Bolo vidno, že pakistanskí velitelia nechceli útočiť na mešitu plnú ľudí. Avšak príslušníčka bezpečnostných síl, ktorá nevedela o dohode Azíza zadržala, a keď si to všimli tajní agenti radšej z akcie vycúvali. Po jeho zadržaní sa úradom vzdalo ďalších okolo 800 študentov a 400 študentiek.

Pred západom slnka dňa 5. júla armáda spustila sériu výbuchov. Zatiaľ čo paľba sa sporadicky ozývala celý deň, k vážnejším zrážkam nedošlo. Vláda naďalej predlžovala šancu vzdať sa s cieľom dostať z budovy čo najviac študentov. Dôležité bolo bez veľkých strát na životoch získať kontrolu nad školskou časťou Jamia Hafsa, kde sa zdržovalo mnoho študentov. V ten istý deň zorganizoval pakistanský minister vnútra Aftab Sharpao tlačovú konferenciu, v ktorej novinárom oznámil, že sa predpokladá, že ešte 300-400 študentov je stále v priestoroch mešity, z toho 50-60 ozbrojených. Avšak vládne vyhlásenia boli dosť kontroverzné. Vodcovia mešity hovorili o 2 000 študentoch, ktorí sú stále v obkľúčenom komplexe.

Možnosť mierového urovnania sporu ešte udržiaval pri živote mladší z bratov Ghazi Abdul Rashid, ktorý vyjednával s vládnym sprostredkovateľom. Vyhlásil, že sa aj so zostávajúcimi študentmi vzdá, ak vládne jednotky zastavia paľbu a bude im garantovaná amnestia. Vláda ale moc neverila tomu, že by dodržal svoje slovo. V jednom z interview, ktoré poskytol stanici Geo TV vyhlásil, že nie je z ničoho vinný. Taktiež poprel, že by s ním vláda vyjednávala o možnom bezpečnom opustení mešity, či o tom, že by sa vláda postarala o jeho chorú matku. No vláda ho vyzývala, aby sa aj so zvyšnými študentmi vzdal bez násilia.

Dňa 6. júla to už začínalo vypadať tak, že sa nepodarí dosiahnuť dohodu. Aj napriek zdĺhavým rokovaniam sa nepodarilo dostať zo slepej uličky. Pokračovali akurát občasné prestrelky. 21 študentov sa vzdalo. Dvaja ďalší zomreli v prestrelke. Vláda znovu predĺžila ultimátum, aby dovolila študentom odísť. Ultimátum bolo predĺžené do sobotňajšieho večera. V tento deň sa navyše kontroly nad situáciou ujali armádne jednotky, ktoré nahradili polovojenské oddiely, ktoré doposiaľ obliehali komplex. V tento deň takisto utieklo z mešity jedno 13-ročné dieťa.

Pakistanské špeciálne jednotky prevzali iniciatívu a zaútočili na vonkajší perimeter mešity. Následne spustili sériu výbuchov, ktorými vytvorili diery v stenách mešity za účelom zjednodušenia úteku ľudí z mešity. Útok začal krátko 7. júla po 1. ráno (20:00 greenchiwského času, ďalej GMT) a stretol sa s tvrdou odpoveďou ozbrojencov. 6. júla bol zranený veliteľ pakistanskej špeciálnej jednotky  ktorý cele akcii velil (Haroon-ul-Islam). 8. júla na následky zranení zomrel v nemocnici. Podľa niektorých zdrojov ho zabili samotní pakistanskí vojaci, pretože sa nedržal rozkazov. Vstúpil totiž do komplexu obklopený množstvom detí a žiadal velenie, aby začalo vyjednávať a vyriešili tak situáciu. Nech sa ale vnútri stalo hocičo, pravda sa k nám asi už nikdy nedostane a ani mŕtvemu vojakovi to už nijak nepomôže. No misia jednotky bola splnená a vonkajšie steny komplexu padli. I tak ale vodca mešity odmietol zložiť zbrane a vyhlásil, že vydržia kľudne aj mesiac.

Naďalej ale situácia stagnovala. 9. júla vodcovia pakistanských náboženských škôl, vedený Maulanom Salimullahom Khanom, vydala vyhlásenie, v ktorom vyzývala k ukončeniu obliehania mešity. V ten istý deň sa Fínsko rozhodlo z bezpečnostných dôvodov uzavrieť svoje veľvyslanectvo ktoré ležalo v blízkosti mešity.

K dramatickým udalostiam nedochádzalo v tých dňoch len priamo v mešite. Prezident Mušarráf sa rozhodol navštíviť oblasť Balúčistan, ktorá bola postihnutá záplavami. Krátko po tom, čo lietadlo vzlietlo, spustili naň paľbu. Spojenie medzi útočníkmi a mešitou sa nepodarilo potvrdiť. Paľba bola vedená zo strechy domu v oblasti Asghar Mall v meste Rawalpindi. Po útoku nasledoval zásah bezpečnostných zložiek, počas ktorého boli nájdené dva protilietadlové kanóny a jeden guľomet, pričom strieľali z miesta vzdialeného len okolo 1,6 km od letiska. No vláda tvrdila, že k paľbe došlo až niekoľko minút po tom, ako lietadlo opustilo letisko. Doteraz neboli údajne nájdené žiadne ďalšie stopy. Ťažko ale poprieť možnosť, že útok bol dôsledkom silnejúceho vplyvu militantov v krajine.

V noci z 8. na 9. júla preletelo nad mešitou bezpilotné lietadlo Predator. Počas prieskumného letu bola mešita vyfotená a bol zachytený pohyb osôb v jej vnútri. Šlo o ďalší krok v rámci prípravy na útok. Útočné oddiely chceli útok vykonať s čo najmenšími stratami na životoch a škodách na mešite. To by totiž mohlo viesť k ďalšiemu odporu voči pakistanskej vlády. Lietadlo bolo nad mešitou medzi 2:40 a 4:00. Vyšší dôstojníci následne posúvali fotky priamo do kontrolnej miestnosti, kde sa operácia pripravovala. Podľa vojenských zdrojov poskytly lietadlo Pakistancom Spojené Štáty v rámci boja proti terorizmu. Všetky informácie boli následne rozanalyzované v rámci prípravy plánu. Na dobytie mešity boli vyčlenené niektoré elitné jednotky pakistanských bezpečnostných zložiek. Šlo konkrétne o jednotku SSG (Special Services Group) 111. armádnej brigády, 9. krídlo pakistanských Rangers a protiteroristickú jednotku polície.

No nedalo sa vyčkávať naveky. Ráno 10. júla bývalý premiér Chaudrhy Shujaat Hussain a federálny minister pre náboženské otázky Muhammad Iljaz-ul-Haq opustili oblasť a vyhlásili rokovania za neúspešné. Keď o tom mobilom dali vedieť vedeniu to hneď rozhodlo o nutnosti zásahu špeciálnych síl. Hovorca ministerstva obrany Waheed Arshad povedal, že bezpečnostné sily zaútočili na mešitu z juhu z troch smerov o štvrtej ráno (23:00 GMT). Vojaci a policajti sa ihneď dostali pod prudkú paľbu ozbrojencov, ktorí boli vo vopred pripravených obranných postaveniach a viedli streľbu zo strechy či otvorov v stenách. Príslušníci SSG aj napriek tomu boli ale schopný rýchle získať kontrolu nad prízemím aj napriek ťažkej paľbe a neutíchajúcim explóziám. Skupina asi dvadsiatich detí sa vydala naproti postupujúcim jednotkám. Našťastie sa všetkým podarilo dostať do bezpečia.

Veľký problém predstavovali pre postupujúcich vojakov ozbrojenci strieľajúci z minaretov, kvôli čomu nemohli prenasledovať ustupujúcich ozbrojencov. Keď boli zneškodnení, vojaci sa pohli vpred. Ozbrojenci pre nich ale mali prichystanú ďalšiu pascu. Použili benzínové bomby v snahe vyvolať zmätok a zabrániť tak ďalšiemu postupu. No i tentoraz príslušníci SSG odolali. Jakmile mali vojaci k dispozícii dobré východiskové postavenia na prízemí, snažili sa vziať útokom aj náboženskú školu Jamia Hafsa susediacu s mešitou. V tom im ale bránilo veľké množstvo nástrah, ktoré rozmiestnili ozbrojenci a ktoré museli byť zneškodnené skôr, ako špeciálne jednotky vtrhnú do komplexu. Arshad povedal, že po troch hodinách a 30 minútach bolo okolo 50-60% komplexu pod kontrolou vládnych síl, no odpor ešte stále pokračoval na niekoľkých miestach.

Jamia Hafsa bola označovaná za miesto kde sa zdržiavali poprední militanti, a keď príslušníci SSG vstúpili to jej priestorov na hlavnom dvore sa rozpútalo peklo. Paľba bola vedená z provizórnych, no dobre vybudovaných bunkrov. Arshad neskôr vyhlásil, že bunkre boli budované niekoľko mesiacov, teda ozbrojenci sa systematicky pripravovali na boj a menili komplex na pevnosť. Keď bol dvor konečne vyčistený, vojaci vstúpili do samotnej budovy. Tam ich čakali ozbrojenci s puškami a raketometmi, pričom niektoré priestory boli podmínované. Militanti mali dokonca k dispozícii aj ochranné prostriedky, ktoré ich v úkrytoch chránili pred streľbou a explóziami. Takéto niečo nemali dokonca ani pakistanskí vojaci. Práve tu utrpeli príslušníci SSG najväčšie straty. Počas bojov, v ktorých si protivníci takpovediac hľadeli do očí, ozbrojenci zasypávali vojakov dymovnicami a granátmi. 29 z 33 zranených pakistanských vojakov bolo zranených práve týmito explóziami. Počas čistenia priestorov v budove sa vojaci dostali do miestnosti, kde bolo šesť ozbrojencov. Jeden z nich mal na sebe vestu s výbušninami. Keď ju odpálil zabil každého v miestnosti. Trvalo niekoľko hodín, kým SSG dostala budovu pod kontrolu.

Arshad médiám povedal, že bezpečnostné zložky ovládajú už 80% komplexu a čelia zvyšnému odporu. Zvyšní, no stále početní a dobre vyzbrojení militanti ustupovali, pričom používali ženy a deti ako štíty. Naďalej viedli silnú paľbu s využitím guľometov, raketometov či molotovových kokteilov. Abdul Rashid Ghazi povedal, že jeho matka bola zranená paľbou bezpečnostných zložiek. Obviňoval vojakov, že používajú neprimeranú silu. Taktiež tvrdil, že skupina 30 ozbrojencov ešte čelí pakistanským vojakom, no majú len 14 pušiek AK-47.

Posledné zvyšky odporu sa sústredili do pivnice. Keď sa vojaci pokúsili priestory obsadiť, vo vetracom systéme ich čakali skrytí ozbrojenci, ktorí na nich spustili paľbu. Počas bojov bol Abdul Rashid Ghazi postrelený do nohy a následne zajatý. Podľa vyhlásenia ďalšieho hovorcu Javeda Cheema vyšiel Ghazi so štyrmi či piatimi ozbrojencami z úkrytu, pričom naďalej viedli paľbu na pakistanských vojakov. Podľa niektorých zdrojov bol postrelený samotnými ozbrojencami. Ostatní ozbrojenci bojovali do poslednej chvíle.

Za armádnym koridorom, ktorý obkolesoval miesto bojov, čakali pohotovostní pracovníci a ženské príslušníčky bezpečnostných síl prehľadávali študentky, ktoré sa vzdali. Údajne “okolo dvoch tuctov“ príbuzných sa taktiež zhromaždilo za koridorom. Podľa agentúry Associated Press zmenilo obliehanie štvrť na bojovú zónu s ozbrojenými vojakmi zvierajúcimi v rukách zbrane a obrnenými vozidlami.

Dňa 11. júla vládny predstavitelia vyhlásili, že mešita bola dobytá a prebieha jej čistenie od rôznych nástrah, ktoré tam militanti zanechali. Osemdňová operácia v okolí mešity bola najdlhšou v histórii SSG. Avšak za úspech zaplatili príslušníci jednotky vysokú daň: 11 jej príslušníkov vrátane samotného veliteľa padlo.

V mešite bolo zhabané veľké množstvo zbraní. Medzi nimi boli napr. rakety RPG-7 ruskej a čínskej výroby, protitankové a protipechotné míny, vesty s výbušninami, pušky, guľomety RPD, RPK-74, pušky Dragunov, SKS, pištole, okuliare na nočné videnie či viac než 50 000 kusov munície rôznych kalibrov. Taktiež sa našlo niekoľko benzínových náloží, plynové masky, bezzákluzvé zbrane, tucty pušiek AK-47, vysielačky, podomácky vyrobené granáty (veľké asi ako tenisová loptička) či bojové nože. Predpokladá sa ale, že ako súčasť štátnej propagandy o bitke mohli byť čísla značne nadnesené. Maulana Abdul Rashid opakovane vyzýval médiá, aby sa sami šli do mešity presvedčiť o pravde. Tvrdil taktiež, že sa vzdal, aby predišiel tomu, aby po jeho smrti mohli byť útoky vykonané vládou zhodené na vedenie mešity. Médiá boli ale počas obliehania utláčané vládou a objavili sa aj správy o zbití niekoľkých novinárov.

Rozviedka vyslovila prekvapenie nad sofistikovanosťou vybavenia, ktoré sa našlo v mešite. Okamžite sa začalo vyšetrovanie, ktoré malo bojasniť, že z akých zdrojov sa ozbrojencom podarilo dostať k takému vybaveniu. Waheed Arshad informoval média o odpálení dvoch samovražedných útočníkov. Pakistanské bezpečnostné sily potrebovali 36 hodín na kompletné vyčistenie komplexu od militantov a nástrah.

Pakistanská vláda označila útok za úspešný, pričom nezabudla pripomenúť, že sa jej podarilo zlikvidovať veľké množstvo militantov, vrátane bojovníkov zo zahraničia, bez obrovských stratách na životoch civilistov. Shaukat Aziz, pakistanský premiér povedal, že straty na životoch sú oveľa nižšie ako mohli byť. Podľa hovorcu, generála Waheeda Arshada, zo 164 príslušníkov elitných síl, ktorí sa zúčastnili útoku, zomrelo 10 a 33 bolo zranených. Medzi 3. a 11. júlom komplex opustilo 1 096 ľudí, z toho 628 mužov, 465 žien a 3 deti. Podľa IGP zomrelo 102 ľudí: 91 civilistov, 10 príslušníkov armády a 1 Ranger, v čom by malo byť započítaných aj 16 mŕtvych z 10. júla. Zranených malo byť 248 ľudí: 204 civilistov, 41 vojakov a 3 Rangery. Po boji bolo z komplexu vynesených 75 mŕtvych tiel. Podľa hovorcu Rashada bolo počas operácie z komplexu zachránených 85 ľudí, z toho 56 mužov. 39 ľudí malo byť neplnoletých.

19 tiel sa už nedalo identifikovať, no údajne medzi nimi nebola žiadna žena ani dieťa. Avšak práve tu je jeden z kameňov úrazu. Podľa článku v The Nation bolo tie oveľa viac. Dokonca do jednej truhly malo byť ukladaných viac tiel. Podľa článku nemenovaný muž pracujúci na cintoríne potvrdil, že vláda prikázala kopať hroby hlbšie, a následne ďalšie hroby vykopať na už existujúcich. MMA, koalícia strán zastávajúcich tvrdú náboženskú líniu, tvrdí, že zabitých bolo 400 – 1 000 študentov, medzi nimi aj ženy a deti. Španielsky hovoriace kanály ako Univision, Antena 3 či Telecinco hovorili o 286 mŕtvych, pričom konečné číslo sa môže blížiť až k trom stovkám.

Pakistanskí vyšetrovatelia zaoberajúci sa prepojením medzi mešitou a teroristami našli zoznam študentov. To malo dopomôcť k uzavretiu kauzy ohľadom počtu mŕtvych resp. nezvestných študentov. Oficiálny predstavitelia tvrdia, že veria v zhodu medzi zoznamom študentov a ich údajmi o zachránených či zosnulých študentov. No konečné číslo mŕtvych zrejme zostane ešte dlho utajené.

Mešita bola počas bojov ťažko poškodená. Hradby padli, vstupná hala bola zničená na nepoznanie, no mešita bola na tom ešte stále lepšie ako seminár. Svoje napáchali aj benzínové nálože. Aj minarety používané ozbrojencami boli poškodené. Kupola našťastie zostala v podstate nepoškodená.

Seminár sa zmenil na rozstrieľané trosky. Stovky nábojov a rakiet poničili celú budovu. Do mešity bola po útokoch pustená skupina novinárov. Tí si všimli, že hlavné budovy mešity boli síce poškodené, no nie zničené, no múr obkolesujúci mešitu mal na rôznych miestach trhliny. Deň po útoku bolo roztrúsené murivo a obhorené vnútro mešity dôkazom a prudkosti bojov. Múry boli zničené zámerne v snahe umožniť evakuáciu, ako aj počas prestreliek medzi vojakmi a ozbrojencami. Tí mali vopred pripravené obranné postavenia, ktoré boli dobre chránené. Miestnosti, v ktorých sa ozbrojenci bránili, boli zasypané sklom, troskami a boli v nich tucty vystrieľaných zásobníkov. 15. júla dostala samospráva hlavného mesta za úlohu behom pätnástich dní dať mešitu do poriadku. Pre verejnosť bola znova otvorená 27. júla, no seminár bol zbúraný.

Podľa nemenovaného predstaviteľa pakistanskej tajnej služby boli po obsadení komplexu nájdené listy predáka Al-Káidy Aymana al-Zawahiriho. Boli adresované bratom vedúcim mešitu a vyzývali ich, aby organizovali ozbrojený odboj. Podľa vládnych vyjadrení prišlo do krajiny niekoľko týždňov pred obliehaním okolo 18 zahraničných bojovníkov (napr. z Uzbekistanu, Egypta, či Afgansitanu) aby učili študentov, vrátane detí, ako bojovať. Mnohých diplomatov určite prekvapilo ako rýchlo Zawahiri, ktorý sa musel skrývať, bol schopný reagovať na útok. Odsúdil ho, a vyzval Pakistancov k boju proti prezidentovi. Jeden zo západných diplomatov povedal, že Al-Káida potrebovala “hovorcu“, ktorý by sa bol schopný beztrestne pohybovať v spoločnosti, a bratia vedúci komplex boli ideálnymi.

Po útokoch nedošlo k žiadnej masovej reakcii. Väčšina ľudí je v krajine označovaná za “tichú väčšinu“, teda rozhodne nie za národ, ktorý by mal chuť sa búriť. Avšak panoval všeobecný odpor voči prezidentovi, no tentoraz sa ukázalo, že väčšina ľudí v Pakistane predstavuje tolerantných moslimov a zákrok voči radikálom sa stretol s porozumením. No väčšina ľudí sa ale de facto stará v prvom rade o vlastné prežitie a v politike sa nijak mimoriadne neangažuje. Krátko po ukončení bojov vystúpil prezident v televízii a vyhlásil, že sa rozhodol vykoreniť v krajine extrémizmus a terorizmus.

Reakcia médií

Dawn: vyjadruje podporu prezidentovi, no zároveň aj úžas nad tým, ako mohli zlyhať tajné služby, keď sa ozbrojencom podarilo zhromaždiť toľkú výzbroj a zmeniť mešitu na pevnosť.

Daily Times: taktiež podporuje prezidenta, a tvrdí, že nikto nemôže porušiť všeobecné pravidlo nevyjednávania s teroristami.

The News: objavujú sa prvky kritiky a poukazuje na vzniknuté otázky ohľadom operácie Silence. Napr. prečo nedošlo k zákroku skôr (pričom mohlo zomrieť menej ľudí), ako mohla taká radikálna organizácia získať taký vplyv, či ako mohli toľkí ozbrojenci (aj zahraniční) nájsť bezpečné útočište priamo v Islamabáde, dokonca priamo v jednej z najváženejších mešít?

The Post: obáva sa o budúci vývoj v krajine, a poukazuje na možnosť prehĺbenia rozdielov medzi konzervatívnou a modernistickou skupinou v krajine.

The Islam: ostro kritizuje vládu, kritizuje že práve mešita sa stala miestom, kam vošli vojaci, tanky a stala sa terčom takých násilností. Má to svedčiť o tom, že je to dielom satanistických síl. Dopad na národ a krajinu je badateľný už teraz, no budúce dôsledky si možno len domýšľať.

Ausaf: celý národ sa ponoril do smútku, len USA chceli to, čo sa stalo. Biely dom a Pentagon sú miesta kde takúto tragédiu oslavujú.

Pakistan Observer: oceňuje prácu vlády, hlavne snahu o využitie akejkoľvek príležitosti na nenásilné urovnanie krízy.

Reakcia zahraničia:

Čína: Obhajuje postup prezidenta. Oceňuje zákrok proti teroristom, čím chráni aj čínskych občanov v Pakistane.

USA: Plne podporuje postup Pakistanu a označuje ho za svojho najbližšieho spojenca v boji proti terorizmu v regióne. Biely dom označil boj síce za vnútornú záležitosť Pakistanu, no oceňuje jeho odhodlanie v boji proti extrémizmom a teroristom. Americká administratíva zároveň poukazuje na to, že ozbrojenci mali možnosť sa vzdať.

Al-Káida: 11. júla sa objavuje Zawahiriho nahrávka v ktorej útoky odsudzuje a vyzýva Pakistancov aby povstali proti prezidentovi. Štvorminútová nahrávka s názvom Agresia proti Lal Masjid odsudzuje postup vlády. Nahrávka má anglické titulky a hlas na nej hovorí, že „pakistanskí psi, križiaci ani židia“ budú potrestaní.

Záver

Právnik Hashmata Habiba, ako aj Abdula Aziza Ghaziho, vyzval 29. júla najvyšší súd aby vytvoril vyšetrovaciu komisiu. Ghazi navrhol siedmych členov komisie, medzi nimi aj šéfa najvyššieho súdu. Taktiež dodal, že bude pracovať na zozname postihnutých ľudí zo sektora G-6, hlavne pri zisťovaní informácií o študentoch. 31. júla najvyšší súd nariadil ministerstvu vnútra poskytnúť súdu všetky informácie o obetiach identifikovaných za pomoci DNA testov. Súd bol často terčom kritiky kvôli pomalým krokom, napr. zo strany islamabadskej samosprávy (koniec koncov ako snáď každý súd zaoberajúci sa vážnymi kauzami...). Ministerstvo súd informovalo, že 69 študentov je v opatere. Prvým úspechom súdu bolo vynútenie prepustenia 22 ľudí o ktorých sa predpokladalo, že sú nevinní, teda neboli napojení na ozbrojencov v mešite. Požadované výsledky DNA neboli kompletné, 30 tiel ostávalo neidentifikovaných.

Bezpečnostné agentúry po boji začali prenasledovať ďalších ľudí, ktorí tvorili sieť operujúcu v Pakistane. Bolo “vyspovedaných“ 12 ľudí, ktorí podporovali klerikom v mešite pomoc a podporu. Došlo k zadržaniu osôb podozrivých z únosu štyroch policajtov a deviatich čínskych pracovníkov, čo sa považovalo za odpoveď na obliehanie mešity.

12. júla viedol Maulana Abdul Aziz pohreb svojho zosnulého brata. Na pohreb prišli desaťtisíce ľudí. Podľa pravidiel sa väznené osoby môžu zúčastniť na pohrebe svojich blízkych príbuzných. Aziz je doteraz v moci polície. Je obvinený mimo iné z nelegálneho držania zbraní, a je taktiež medzi obžalovanými v 26 prípadoch terorizmu na rôznych policajných staniciach v Islamabade. Bol uznaný vinným v 10 prípadoch, no v niektorých (zajatie 6 Číňanov zo zdravotníckeho strediska, únos policajných dôstojníkov, zabitie rangera z 3. júla) sa jeho vina nepreukázala.

Predpokladal, že po krvavom útoku dôjde k povstaniu Pakistancov. K nemu síce nedošlo, no tisíce ľudí, medzi nimi cez 2 000 právnikov, organizovali protesty, o ktorých sa začalo hovoriť po celom svete. Začínalo to vypadať na začiatok úpadku moci prezidenta. Aj keď protesty právnikov boli spojené skôr so štátnym zasahovaním do súdnej moci než udalosťami v mešite Lal Masjid, keď emócie spojené s obliehaním mešity opadli, začínali sa objavovať hlasy volajúce po zmene. Mušaraf sa ale snažil využiť ochotu ľudí akceptovať útoky proti extrémizmom a v televíznom vysielaní vyhlásil, že zakročí proti všetkým teroristom, aj tým ktorí ich podporujú, kdekoľvek, aj keby to malo byť v mešitách či školách.

No snáď najvážnejším dôsledkom operácie bolo vyhasnutie krehkého prímeria na severe krajiny na hraniciach s Afganistanom. Útoky militantov začali 12. júla. Vtedy došlo k dvom samovražedným útokom, počas ktorých zomrelo šesť ľudí. O dva dni došlo k ďalšiemu samovražednému útoky. Terčom bolo vojenský konvoj. Útok si vyžiadal 28 životov. De facto došlo k rozpútaniu otvoreného konfliktu (označovaného občas ako tretia Waziristanská vojna), ktorý si vyžiadal doteraz okolo 1 000 obetí na strane vojakov, stovky životov civilistov a okolo 1 500 mŕtvych militantov. Pravda, ťažko je odhadnúť presné čísla. Dochádzalo a aj dochádza k masovým únosom pakistanských vojakov, o ktorých osude sa len málokedy objavia relevantné informácie (väčšinou sa hovorí akurát o angažovanosti kmeňových lídrov v snahe zabrániť masakru). Nepriami súvis má vojna aj so zavraždením političky Bhuttovej. Tá mala reálnu šancu vyhrať voľby proti prezidentovi. Verejná mienka sa čím ďalej tým viac odkláňala od prezidenta, čo viedlo k porážke jeho strany PML-Q vo voľbách.