zpět ruské ponorky

Ruské ponorky

NAVIGACE

Ponorky triedy Oscar (projekt 949)

připravil Ivan Zajac

Zo začiatkom studenej vojny sa ako nový protivník sovietskeho námornictva objavili veľké hladinové uskupenia lodí NATO, v ktorých centre sa nachádzali lietadlové lode. Vzhľadom na slabosť sovietskeho hladinového loďstva sa Rusi zamerali na výstavbu ponoriek. Neustále zdokonaľujúci a rozširujúci sa protiponorkový štít spôsobil, že stávajúce typy ponoriek ako dieselové tried Whiskey (projet 613), Zulu (projekt 611) a jadrové November (projekt 627), vyzbrojené iba klasickými torpédami s malým dosahom prestávali vyhovovať. Riešenie sa našlo v podobe ponoriek vyzbrojených krídlatými raketovými strelami, s dostrelom, ktorý umožňoval paľbu spoza bráneného sektoru.

Ako prvé bolo experimentálne prestavaných niekoľko ponoriek triedy Whiskey na Whiskey Single Cylinder s jedným vypúšťacím kontajnerom pre strelu P-5 na palube, Whiskey Twin Cylinder ( projekt 644) s dvomi kontajnermi pre strely P-5 za vežou a na Whiskey Long Bin (projekt 665) so štyrmi v prestavanej veži. Po týchto viac menej núdzových prestavbách boli zaradené do služby špecializované dieselové jednotky triedy Juliett (projekt 651) so štyrmi odpaľovacími šachtami pre vylepšené rakety P-6 (dosah 500 km, rýchlosť letu M1,3, hmotnosť 5 t, hlavice 1000 kg), zapustenými do trupu, a jadrové Echo II (projekt 675) s ôsmimi šachtami. Spoločnou veľkou nevýhodou týchto lodí bola nutnosť odpaľovať rakety na hladine. Parametre cieľa sa získavali pomocou radaru na palube ponorky, alebo z prieskumných strojov Tu-16 a Tu-95 systémom Uspiech-U a rakety samotné boli závislé na navádzaní z ponorky aspoň v počiatočnej fáze letu, pretože ich rádiolokátor mal malý dosah.

Doba, ktorú trávili ponorky na hladine pri streľbe na maximálnu vzdialenosť mohla dosiahnuť až 40 min, počas ktorých boli vystavené napospas lietadlám a lodiam protivníka. Preto sa pri ďalšom vývoji zamerali na strely odpaľované spod hladiny. Nositeľom pre nové strely P-70 Ametyst ( dosah 80 km, rýchlosť M0,9, hmotnosť 4 t, hlavice 500 kg) sa stali ponorky triedy Charlie I (projekt 670) a osamelá Papa (projekt 661). Parametre cieľa sa získavali pomocou palubného sonaru, alebo systému Uspiech-U a vzhľadom na malý dosah nepotrebovala raketa ožarovanie cieľa radarom ponorky a vystačila s vlastnou aktívnou hlavicou. Jednotky Charlie II (projekt 670M) boli vyzbrojené raketami P-120 Malachit s dosahom zväčšeným na 120 km. U týchto typov sa síce sa podarilo odstrániť problém dlhého pobytu na hladine, ale malý dostrel rakiet spôsoboval problémy.

Ako odpoveď na ruskú hrozbu totiž zaviedlo USN nové protiponorkové prostriedky so zväčšeným dosahom ako torpédoborce Spruance, ponorky Los Angeles, palubné protiponorkové hliadkové S-3Viking a vrtuľníky systému LAMPS. Taktiež nové palubné stíhačky F-14 Tomcat s raketami AIM-54 Phoenix predstavovali vážnu hrozbu pre prieskumné stroje a aj samotné letiace rakety. Nutnosťou sa stal vývoj nového typy rakety, ktorý kombinoval dosah P-6 a schopnosť paľby spod hladiny P-70/120. Ako dočasné riešenie sa modernizovali staré ponorky triedy Echo II na novú výzbroj – raketu P-500 Bazalt o podobných rozmeroch ako P-6 s rýchlosťou letu zvýšenou na M2 a dokonalejším systémom navedenia a neskoršie raketou P-1000 Vulkan s dosahom 700km. Nevýhoda štartu na hladine im však ostala. Úplne nové rakety mali vychádzať z P-500, mali byť ale odpaľované spod hladiny a mali mať navádzaciu sústavu typu fire and forget. Parametre cieľa sa mali získať hlavne pomocou družicového prieskumného systému Legenda, alebo leteckého Uspiech-U. Výsledkom vývoja sa stala raketa P-700 Granit a jej obrovské rozmery dali vzniknúť obrovskému nosiču – ponorkám triedy Oscar (projekt 949). Pôvodne bolo plánované, že bude postavených celkom 20 kusov týchto ponoriek. Po skúsenostiach s prevádzkou prvých dvoch kusov sa výroba presmerovala na vylepšené Oscar II (projekt 949A). S rozpadom Sovietskeho zväzu a zhoršujúcou sa hospodárskou situáciou bolo postavených celkom 11 jednotiek. Pravdepodobne posledná bude 12-ta jednotka.

Konštrukcia

Trup má pre sovietske ponorky klasickú dvojtrupovú konštrukciu. Vnútorný tlakový trup je v tvare válca s priemerom 9,2m na najširšom mieste a je zložený z 10 vodotesných predelov. Vonkajší ľahký trup má najväčšiu šírku v oblasti raketových síl 18,2m (o meter viac ako ponorky Typhoon projektu 941), čiže voľný priestor medzi trupmi je 4m. Šírka s  hĺbkovými kormidlami je 20,1m, s vysunutými prednými kormidlami 25 m. Dvojtrupová konštrukcia zvyšuje odolnosť jednotiek, každá z nich by mala vydržať zásahy až 2-och torpéd. Ľahký trup a veža sú zosilnené, aby umožnili vynoriť sa skrz vrstvu ľadu. Kormidlá sú usporiadané do tvaru kríža. V 1. a 9. predele sú umiestnené záchranné únikové otvory. Veža je dlhá 30m a vysoká 5,5m. Sú v nej dva periskopy a záchranná kapsula, ktorá má kapacitu celej posádky plavidla. Je vybavená vlastným zdrojom energie, rádiostanicou a zásobou vody, potravín a liekov. Kapsula môže byť použitá do hĺbky 500m a do prechylu ponorky neprekračujúcim 60°. Za vežou je v malom výstupku umiestnená komora so spojovacími bójami pracujúcimi v pásme VLF. V prípade poruchy a odstavenia reaktorov zabezpečujú funkciu systému regenerácie vzduchu batérie. Každá sekcia trupu je navyše vybavená núdzovým chemickým regeneračným systémom vzduchu, ktorý dokáže zabezpečiť kyslík na 10-24 hodín. Trup a veža sú pokryté anechoickým poťahom, ktorý pohlcuje akustické vlny emitované aktívnymi sonarmi a zároveň zabraňuje úniku nežiadúcich zvukov z vnútra ponorky. Vonkajšia vrstva tohto poťahu tiež pohlcuje elektromagnetické vlny.

Pohon

Loď je poháňaná dvomi vodou chladenými reaktormi OK-650b o výkone 190 MW každý. Para vyrábaná parogenerátormi reaktorov poháňa dve turbíny OK-9 o výkone po 49 000 ks. Turbíny roztáčajú dve nízkošumové, nízkoobrátkové vrtule so 7 lopatkami. V prípade poruchy reaktorov dodávajú energiu batérie a pri plavbe na hladine diesel o výkone 800 kW. Všetky mechanizmy sú umiestnené na amortizátoroch z dôvodu zníženia hlučnosti a úrovne vibrácií.

Elektronika

Prieskumné senzory sú integrované v číslicovom hydrolokačnom systéme MGK-540 Skat3. Slúži na pozorovanie okolia (s dosahom je 200km, veľký hladinový cieľ maximálne na 300km) a riadenie streľby torpédami a raketovými torpédami, niekedy však aj systému Granit. Pozostáva z predného aktívno-pasívneho sonaru v spodnej časti provy medzi tlakovým a ľahkým trupom. Pod prednými hĺbkovými kormidlami sú antény pasívneho sonaru. V prednej časti veže je sonar MG-519 Arfal/Arfal-M na zisťovanie mín. V zadnej časti trupu je anténa vlečeného pasívneho sonaru. Dopĺňajú ich stanice podvodného spojenia a merania kavitácií. Na ostrahu povrchu mora a povetria slúži radar MRK-58 Radian. Vzhľadom na využitie rakiet Granit je dôležitý systém Kasatka-B, ktorý slúži na príjem dát z družicového prieskumného systému MKRC-1 Legenda vo vynorenom stave a na periskopovej hĺbke. Pri použití vlečnej antény Zubatka je možný príjem dát v hĺbke 50-100m a tiež pod ľadom. Inerciálne navigačné systémy spolu s družicovým sú zintegrované v systéme Simfonija-U. Systém Molnija-M integruje spojovacie systémy UHF, VHF, VLF (tiež využívajú ťahané antény Zubatka) a satelitný Parus. Velitelský plánovací systém Antiej spracuváva parametre cieľov, analyzuje situáciu a predáva dáta palebným prostriedkom.

Výzbroj

Hlavnú výzbroj tvorí 24 rakiet 3M-45 kompletu P-700 Granit. Umiestnené sú v silách medzi trupmi na úrovni veže. Silá sú nachýlené pod uhlom 40° od pozdĺžnej osi a ich ústia sú po 2-och prekryté poklopmy o rozmeroch 6,6x4,2m. Odpálenie je možné na povrchu a pod vodou do hĺbky 30-40m. V obidvoch prípadoch sú silá zalievané vodou. Pri štarte sa najprv zažne štartovací raketový motor, ktorý udelí rakete potrebnú výšku a rýchlosť a potom sa uvedie do činnosti cestovný motor. Rakety môžu byť odpaľované buď jednotlivo, alebo v salvách zvyčajne 8 rakiet. Pri spoločnom odpálení všetkých 24-och rakiet existuje určité riziko ich vzájomného rušenia. Prebitie rakiet je možné jedine v základni. Raketa má hmotnosť 6980 kg, jej maximálny dosah je 550 km, minimálny 20 km, cestovná rýchlosť na malej výške M1,7, vo veľkej výške M2,5. Bojová hlavica môže obsahovať buď 750 kg konvenčnú hlavicu, alebo jadrovú o ekvivalente 500kt.

Doplnkovú výzbroj tvoria 4 torpédomety kalibru 533mm a 2 kalibru 650mm ,umiestnené v prednej časti trupu. Pneumaticko-hydraulické vrhače umožňujú streľbu aj pri maximálnom ponore. Nabíjanie zabezpečuje automat. Torpéda sa dopĺňajú cez otvor v prednej časti trupu, dobytie je možné aj na šírom mori. Nabíjací automat má kapacitu 18 zbraní, ďalších 6 je v samotných vrhačoch. Široká paleta zbraní môže obsahovať všetky typy torpéd 533 a 650mm.

Vo vrhačoch kalibru 533 sa bežne používajú univerzálne elektrické torpéda USET-80 s dosahom 18km pri rýchlosti 48 uzlov. Sú vybavené aktívno-pasívnym systémom samonavedenia a systémom diaľkového navádzania po drôte. Bojová hlavica má hmotnosť 200-300 kg. V súčasnej dobe sú nahradzované lacnejšími UGST s parným pohonom a s hydoreaktívnou dýzou PUMP-JET . Majú dosah 20 km pri 50 uzloch a 50 km pri 30 uzloch. Hlavica má hmotnosť 200 kg a maximálna hĺbka odpálenia je 400m, cieľa 500m. Raketové torpéda 86-R Vodopad majú dosah 50km a  hlavicu torpédo UMGT-1, alebo jadrovú hlbinnú bombu, a WA-11 Škval dosah 15-20 km s rýchlosťou pod vodou 200 uzlov a ponorom 400m. Taktiež sa používajú imitátory ponorky typu MG-74 Korund/ Korund2.

Z vrhačov kalibru 650 mm sú odpaľované torpéda typu 65-75 určené hlavne proti hladinovým cieľom. Majú hmotnosť 4750 kg pri dĺžke presahujúcej 11 m, poháňané sú turbínou a majú dosah 50 km pri 50 uzloch, alebo dokonca 100 km pre 30 uzloch. Navádzací systém je podobný ako u 533 mm kusoch , hmotnosť hlavice je až 750 kg. Raketové torpéda 88-R Wieder s dosahom 100 km majú rovnakú hlavicu ako 86-R.

Posádka

Je zložená zo 107-130 námorníkov ( pre porovnanie ponorky triedy Ohio majú 150 osôb). Tak nízky stav je možný vďaka použitiu širokej automatizácie. Posádka je vybavená na ponorky značným luxusom (vlastné postele pre každého člena, poddôstojníci majú 8 a 4 miestne kabíny, dôstojníci 1a 2.). Na oddych im slúži posilovňa, sauna, bazén, telocvičňa, knižnica a kino. Na palube je tiež nemocnica z operačným sálom a niekoľkými lôžkami a stomatologická ambulancia.

Jednotky

Projekt 949 Granit - navigačný systém Medvedica, vrtule zložené z dvoch protibežných po 4 lopatky, 9 vodotesných predelov v tlakovom trupe.

Jednotka Vstúpenie do služby Vyradenie zo služby Poznámka
K-525 Archangelsk 1981 1997 jednoduchší prieskumný systém MGK-540 Skat2, bez vlečného sonaru
K-206 Murmansk 1983 1997  

 

Projekt 949A Antiej - o 11m dlhší trup za vežou, výtlak väčší 1500t, 10 vodotesných predelov v tlakovom trupe, navigačný systém Medvedica-949M, na neskorších Simfonija-U

K-148 Krasnodar 1987 1998  
K-173 Krasnojarsk 1988    
K-132 Irkuck 1987 1988  
K-119 Voronež 1988 1988  
K-410 Smolensk 1990    
K-449 Čeljabinsk 1990    
K-456 Viljučinsk 1991    
K-266 Orel 1992    
K-186 Omsk 1993    
K-141 Kursk 1997 12.8.2000 zomrelo 118 osôb
K-150 Svatij Georg Pobeditel 1997   V roku 1998 zomrel 1 človek a 4 boli ranený pri havárii chladenia reaktora
K-329 Bielgorod 2001?    

 

V Severnej flote momentálne slúžia po strate K-141 dve plavidlá K-410 a K-266 a v najbližšej budúcnosti ich posilní nové K-329. V Pacifickej flote slúžia K-173, K-449, K-456, K-186 a K-150.

 

Typ/ projekt

949

949A

Označenie ruské/ NATO

Granit/Oscar I

Antiej/Oscar II

Rozmery    
Výtlak hladinový/ponorený (t)

12 500/ 22 500

14 700/ 24 000

Dĺžka (m)

143

154

Šírka (m)

18,2

18,2

Ponor (m)

9

9,2

Pohon    
Reaktor počet/typ/ výkon (MW)

2x OK-650b/ 190MW

2x OK-650b/ 190MW

Turbína počet/typ/ výkon (ks)

2x OK-9/ 49 000

2x OK-9/ 49 000

Počet vrtulí/lopatiek

4/4 (po 2 protibežné)

2/7

Rýchlosť hladinová/ponorená (uzly)

16/ 31

16/ 33

Ponor operačný/maximálny (m)

300/ 500

300/ 500

Autonómia

120 dní

120 dní

Výzbroj    
Torpédomety počet/kaliber (mm)

4x533, 2x650

4x533, 2x650

Rakety typ

24x3M-45

24x3M-45

Zásoba torpéd (ks)

24

24

Posádka

97-107

107-130

Pozn. Technický popis platí pre posledné plavidlá Oscar II.

 

Zdroje

Fotky

 


Copyright © All Rights Reserved